Rímskokatolícka farnosť Najsvätejšej Trojice v Prešove - Solivare Dnes je

Meniny oslavuje , zajtra .
Udalosti
<< február 2020 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
          1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29  
Zamyslenie na dnes
Prečítajte si tiež...
Posledné súbory...
Ochrana osobných udajov
Stránka KBS venovanej ochrane osobných údajov v prostredí Katolíckej cirkvi na Slovensku.
GDPR
675. VÝROČIE FARNOSTI
Farnosť

HOMÍLIA BISKUPA MSGR. BERNARDA BOBERA

NA 675. VÝROČIE PRVEJ PÍSOMNEJ ZMIENKY O NAŠEJ FARNOSTI

Vážený pán kanonik, farár, správca tejto farnosti s kaplánmi
Milý monsignore, pán dekan z Košíc i ostatní spolubratia z dekanátu, rodáci, diakon, bohoslovci, chlapci, dievčatá i vy, drahí bratia a sestry!
Je sobota, začína sa víkend. A všetci ľudia robia všetko to, čo cez týždeň nestačia, najmä dospávajú. Zrejme toto je najväčší program pre mnohých a tí, ktorí si už tak trochu oddýchli, tak práve v tomto víkende a cez túto sobotu sme naplánovali oslavu 675. výročia od prvej písomnej zmienky o vašej farnosti. Teda, nejde o občiansku záležitosť, mestskú záležitosť, ale o záležitosť  farskú. Toľko hovorí história. Keby ste otvorili archívy a vybadali ste čosi, čo možno nie každý deň vidíme, keď prichádzame do kostola, a to - že patríme do tejto farnosti.
Jednoducho je to farnosť ako každá jedna iná farnosť. Či treba alebo netreba o tom rozmýšľať. Čo súviselo v minulosti s touto farnosťou, aké boli počiatky?! Skôr nás zaujíma ako my žijeme dnes, aké vzťahy sú medzi nami. Ako tá farnosť prosperuje, a to nielen v materiálnej oblasti, ale aké sú tu hodnoty kresťanské, aká kultúra sa tu žije. Čo montujeme do denného života - z toho cirkevného, duchovného a božského života a čo na nás je vidieť. Či nás môžu ľudia pochváliť, keď vidia naše skutky a náš život. Či sme naozaj tými, ktorí ukazujú smerovníkmi, že sme Božie deti a že naozaj pochádzame od Boha a k Bohu ideme. Toto nás skôr zaujíma. Ale predsa len k plnosti pravdy je treba počuť vždy Božie slovo, ktoré nás informuje nielen o tom, čo je dnes a akí sme dnes. Aká je naša história? My nie sme dnešní. To je prvá vec, ktorú treba povedať.
Dnes zaznelo krásne Ježišovo slovo - podobenstvo o viniči. No, hľadajte dnes ešte krajší obraz o tom čo sme my, kde patríme a aké sú vzťahy medzi Otcom a Synom, čo upevňuje, vylepšuje a garantuje Duch Svätý. A takého vzťahy Ježiš Kristus prenáša aj ku nám, keď nám povedal: Ja som vinič, vy ratolesti. Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem Vás. A ja zachovávam prikázania svojho Otca. Aj vy, keď budete zachovávať prikázania, ktoré Vám dávam, aj vy budete dokumentovať, že milujete mňa. Ja som vo Vás a vy vo mne. A toto je pravda úplná, aby naša radosť bola úplná.
Tak k tej plnej radosti patrí, aby sme si dnes povedali, že Ježiš Kristus na nás tak veľmi dnes myslí, lebo siahame kdesi až do toho 12. - 13. storočia, k prvej písomnej zmienke o tejto farnosti, ktorá má názov Solivar. Keďže tie metamorfózy, ktoré boli predtým, slovné, názvoslovné boli iné, ako napr. Sóovar, alebo ako som už dnes povedal Német Sóvar - to je nemecky Solivar, Tóth Sóvar - slovenský, a potom Sóvar Bana - teda Soľná Baňa. Tieto všetky názvy súviseli s históriou tejto farnosti, dokonca tri obce vytvárali jednu veľkú obec. Historici sa trošku prú či Solivar bol mesto, alebo či je mesto, alebo len dedinou. No tak, dáme za pravdu, že sme mesto, a teraz súčasť mesta Prešova, aby sa aj mesto Prešov troška viac zviditeľnilo a aby naozaj patrilo medzi tri najväčšie mestá na Slovensku. Tak ich podporme, že sme mesto a tento život naozaj má, resp. váš život v tejto lokalite istotne práve i skrze históriu ale i súčasnosť má (grády, stupne) tohto mesta.
Najprv treba poprieť písomnú zmienku z 1251 roku. Najstaršia správa hovorí práve o Solivare, a to z donačnej listiny kráľa Štefana. V roku 1251 dal túto donačnú listinu a dal práve tomuto území určité bohatstvo, určitý obnos, ktorým sa práve toto duchovné tu začalo rozvíjať. Najstarší kostol, ktorý bol tu, v tejto dedine, v tejto lokalite patril úcte sv. Ladislava, kráľa. My poznáme kostol sv. Štefana, tento je najstarší - tu na Hrádku, ale predtým ešte tu bol kostol sv. Ladislava. Práve k tomuto kostolu sa viazala donácia, ale potom sa vybudoval tu novší kostol a ten najstarší na Hrádku z tohto obdobia.
Solivar bol v stredoveku sídlom až dvoch farností. Vidíte, že tu máme tri kostoly a ešte máte aj kaplnku, ktorá je zasvätená sv. Rochusovi a takisto ten najstarší, ten bol zasvätený sv. Ladislavovi. Tu boli dva farské murované kostoly a vraj v Solivare boli už v 15. storočí tieto kostoly, a teda aj tieto farnosti. Už som povedal, že v roku 1904 správa hovorí o tom, že tu boli tri dediny spojené v jeden celok, alebo sa hovorí aj o meste. Podľa správy z roku 1417 Tóth Sóvar, teda slovenský Solivar, podľa tejto správy sa nazýva mestečko. Sme spokojní, že aj podľa tejto písomnej zmienky, Solivar nie je len valal ale mestečko.
Čo sa týka fár v Solivare, literatúra kladie faru pod kopec staručkého kostolíka, tam na Hrádku, teda farnosť tam bola! Tá sa potom, v 18. storočí, pretože boli mizerné podmienky tejto fary a Kelner, miestny farár, pýtal peniaze na opravu starej fary, alebo na vytvorenie novej budovy. A tak sa neopravovala stará fara pod kostolíkom Sv. Štefana na Hrádku, ale sa financie preniesli tu, a tu sa vybudovala fara. Takže z 1757 roku je táto budova, ktorú tam máme - farská budova. No a na konci 18. storočia farská budova kdesi umiestnená pod Hrádkom prestáva fungovať a farnosť začína fungovať tu, s touto budovou a s týmto kostolíkom.
Tento náš kostolík, dá sa povedať, že má tvar gotiky, pretože tie stĺpy gotické, tá najstaršia časť lodná je práve gotického úkazu a my sme radi, že čosi z tej histórie máme zachované aj v tomto našom farskom kostole, ktorý dostal titul Najsvätejšej Trojice. No a už len toľko treba povedať, že táto farnosť sa hrdí rôznymi nielen dátumami, ale aj menami, ktoré súvisia nielen života farnosti, ale aj Solivaru. Veď istotne boli upriamené veľkopánske oči aj kráľovské oči z Budína na Solivar, pretože tu sa ťažila soľ. No a my vieme, že o soli sa hovorí aj v evanjeliu. Dokonca aj o takej soli, ktorá už stratila aj svoju kvalitu, že ju treba vyhodiť. Podobne ako dnes z evanjelia, z podobenstva o viniči sa povedalo, že tie, ktoré neprinášajú ovocie, tie sa odrežú, tie sa vlastne musia odstrániť, aby sa ten koreň viniča očistil. Tie zviažu a spália. Tak aj o soli sa hovorí, keď stratí svoju chuť, roznesie sa, iba aby po nej ľudia chodili. To znamená, že už nemá tú kvalitu, akú má mať. Ale my vieme aj o tom, že ak chýba soľ, tak chuť jedla je mizerná a keď nebolo soli, tak vznikla aj rozprávka - Soľ nad zlato. Ale my veľmi dobre vieme, že príliš veľa soli aj škodí. To znamená - príliš veľa dobrého môže byť veľkým pokušením, a človeku to v živote niekedy trošku aj skomplikuje.
Stánok Bernolákovho tovarišstva a literárneho umenia - tu bol v dejinách. Teda aj čosi, čo súvisí so slovenskosťou, že tu bolo založené Bernolákovo učené tovarišstvo. Myslím, že o tom je aj hodnotná zmienka v historických pamätiach.
Drahí bratia kňazi i vy, drahí naši veriaci - bratia a sestry!
Keď hovoríme o histórii, tak všetko to zapadá do jedného Božieho kontextu. Toto bolo v dejinách a toto patrí do veľkolepých ľudských dejín. A my sme už po dvetisícročnom jubileu, takže do toho obdobia, alebo k tomuto obdobiu dvetisíc rokov kresťanstva patria aj dejiny tejto farnosti.
Čím sú ľudia živí a čo dávajú na vedomie tomuto okoliu, istotne sa môžeme dočítať a na niečo môžeme prísť. Pretože ľudia, keď prečítajú niektoré oporné body, ktoré boli pospájané do určitej mozaiky, určitej štruktúry, a tak môžeme povedať, že naozaj tu bol plný život. Práve tu bol dobrý koreň, medzi ľuďmi. A tu aj kresťania dávali kresťanstvu práve tú soľ. A to tým, že sa angažovali v kresťanstve. Nemáte tu na okolí nikde z čias reformácie nijakú zmienku o tom, žeby niečo patrilo práve protestantizmu. Aj keď tu prišli Nemci, a predsa len to bolo veľké pnutie, ale predsa si tu naši veriaci zachovali určitú identitu, podobu a zväzok s ich biskupom, teda katolicizmus. Ale nie preto tu dnes stojím, aby sme zdôrazňovali, že my sme niečo viac. Ale jednoducho preto, že tento kontext je treba vyzdvihnúť, že naši predkovia tu žili naozaj vždy spojení a napojení na Cirkev a cez Cirkev napojení na Ježiša Krista. Na ten strom o ktorom pred chvíľkou bola správa z evanjelia. Kristus je vinič, my sme ratolesti. A tak dodávajme sebe v dnešný deň, a vôbec svojmu životu odvahu - patríme k tomuto viniču! Naozaj, patríme k tomuto spoločenstvu veriacich.
Máme tu dnes pripravené aj insígnie. Už pán dekan povedal, čo zaberajú - aký obsah. Jednak titul Najsvätejšej Trojice tohto kostola a je možné, ako pravému subjektu - farskému úradu užívať aj túto symboliku, aj takúto pečať s týmto symbolom Najsvätejšej Trojice a s prekríženými kladivami, čo je známka baníctva. Aj zástavu môžeme - popri cirkevnej zástave, môžeme vyvesovať práve tú zástavu, ktorá nesie pečať spojenia s Cirkvou, a predsa to špecifické banské a okrem toho aj to začlenenie do väčšieho celku Prešova, ako mesta. No a keď už takéto napojenia sú, tak si treba v tomto období aj povedať to, čo naši predkovia tu zohrali veľmi rozhodné, veľmi kvalitné napojenie na Krista a na Cirkev. Toto by malo platiť aj v tomto čase. Pretože farnosť je spoločenstvom veriacich.
Každá jedna farnosť, ako právny subjekt, ak to berieme z toho cirkevného hľadiska, alebo aj toho štátneho hľadiska, ktoré rešpektuje štát, treba vedieť, že každá miestna Cirkev, je skutočnou Kristovou Cirkvou. To nie je len časť Cirkvi, že čosi jej chýba a celá je vtedy, keď ju pospájame do celku - všetky národy, kultúry, obdobia a dáme to dokopy, že len toto je Cirkev. Každý jeden z nás pokrstený, je skutočne Kristovým synom alebo dcérou. Každý jeden z nás, má srdce plné Boha. Každý jeden z nás môže obsiahnuť Božie milosti tak, aby sa rozvíjal ako jednotlivec, ale potom aj spoločenstvo ľudí, ktoré je organizované do farností. Keď to biskup uznal za potrebné, tak utvoril práve spoločenstvo  veriacich ako farnosť. Každá farnosť je skutočnou, pravou Kristovou Cirkvou. Nie, že my sme iba časťou Cirkvi, ale sme skutočne Kristovou Cirkvou. Takže nielen, že všetky národy a všetky provincie sveta, a len to je Cirkev, ale my sme Kristovou pravou Cirkvou. Tu, v týchto podmienkach. Lebo by nám niečo chýbalo. Napríklad nejaký korienok, alebo nejaká vetva z tohto dnešného evanjelia. Skutočne, každý z nás sme tou vetvou na Kristovom kmeni, ale zároveň keď sme spoločenstvo veriacich organizované do farností, tak sme Kristovou pravou Cirkvou.
Usilujme sa, aby práve v tej Kristovej rodine, predovšetkým sme sa vedeli znášať. To je veľmi dôležitá vec - vedieť sa znášať. Vedieť uvoľniť miesť - niekde v autobuse, alebo aj tu, keď vidíte, že niekto je starší a má problémy. A nemusí byť celkom starší, ale má napríklad problémy s držaním sa na nohách, tak mu hneď ponúkneme miesto. To znamená, vieme sa znášať, vieme spolucítiť, sme jedno telo. Ak trpí tento spoj, celý organizmus trpí. Ako hneď človek pozerá na to boľavé miesto, tak by sme mali na seba pozerať aj my, lebo sme jeden Corpus Christus. My sme tajomné telo Krista. On je hlava, my sme údy. Nakoniec budeme vidieť všetko tak, ako to Pán Boh usporiadal, a tak to treba vidieť na tomto obraze ako to vykreslil krásne apoštol Pavol vo svojich listoch. Tak aj my sme naozaj Kristovo telo, keď sme  pozväzovaní Kristovou milosťou do spoločenstva vo farnostiach, alebo aj iných spoločenstiev. Istotne sú rôzne spoločenstvá v Cirkvi - rehoľné spoločenstvá, sú rôzne hnutia a sú potom aj rôzne iné štruktúry Cirkvi, ale najviac biskupstvo a farnosti. Tie pripomínajú štruktúru Cirkvi, a tam ide o to, aby sme to tajomné spoločenstvo Krista, ktoré Kristus z jeho milosti doprial, aby tu vzniklo - v tejto farnosti, aby sme sa predovšetkým prejavovali ako ľudia, ktorí sa vedia znášať.
Druhá vec - aby sme sa vedeli milovať, pretože znakom, že Ježiš miluje Otca, alebo Otec miluje Ježiša, tak Pán Ježiš miluje Otca, a tak miluje aj nás. Toto je veľmi dôležité povedať. Ak nás Boh takto miluje, z toho vychádza, že okrem toho, že sa vieme znášať musíme sa naozaj aj milovať. Milovať znamená naozaj plniť príkazy - Božie aj tie ľudské - v rodinách zvlášť medzi seberovnými a pokrvnými. Tam by malo najviac zaznieť z tejto lásky, cítiť z tejto lásky. Ale potom aj toto spoločenstvo medzi veriacimi v kostole dokáže sa znášať a milovať, rešpektovať a milovať, rešpektovať a okrem toho aj plniť to, čo mnoho razy je požiadavka. Keď treba pomôcť niekedy, tak treba pomôcť, keď mu treba azda niekedy niečo povedať, alebo vysvetliť, tak mu treba vysvetliť. Jednoducho, v tej duchovnej rodine, to má zaznievať tak, ako to bolo opísané v tomto dnešnom podobenstve, aby to fungovalo, aby sa to Božie prenášalo ako miazga do každého zdravého konára, alebo ratolesti - do každého jedného z nás, aby sa nikto necítiť nejak hendikepovaný tým, že s nami nikto nepočíta, nami niekto opovrhuje, na nás sa niekto ináč pozerá ako skutočne si zaslúžime. To je to druhé - budovanie lásky.
A okrem toho tá láska máva svoju službu. My ju v Cirkvi nazývame diakoniou. To znamená - máme v rámci  lásky dokázať inému poslúžiť tak, aby nikto netrpel nevšímavosťou a tým, že mu nemá kto čo povedať, ale jednoducho, že sa mi každý z cesty vystupuje a nechce sa nikto na mňa pozrieť.
Cirkev je práve to duchovné spoločenstvo, ktoré by sme mali takto chápať. Vtedy sa tento Boží život tu vteľuje a potom tento život dáva kvalitu nášmu životu. Aj tá láska a to, že patríme k sebe navzájom, aj to že sa znášame a si slúžime, o tom vlastne je reč. Farnosť by mala nad týmto dnes veľmi premýšľať, a teda nielen kňazi, ale aj tí, ktorí ste bezprostrední pomocníci kňazov, farára vo farnosti, ako práve ten duchovný obraz - vteľovať, kopírovať, oživovať ako ho pestovať. Nech nám záleží na tom. Potom naozaj také spoločenstvo, kde sa každý jednotlivec bude dobre cítiť, ale aj navonok bude vydávať svedectvo o tom, že my nie sme politická strana, my nie sme nejaký odborové združenie, my nie sme nejaké združenia, ktoré majú rovnaké záujmy - ako poľovníci, rybári, drobnochovatelia, ale že sme spoločenstvo, ktoré naozaj vydáva svedectvo, že u nás - uprostred nás - takéto známky - to sú známky Božie, to sú známky Krista, ktoré on dal svojej Cirkvi a mali by práve tieto známky hovoriť o tom, že Cirkev nie je starnúca a prestárla, ale je stále živá pre svoju službu, svojim záujmom a že odtláča tomuto svetu tieto známky Ježiša Krista. My sme nositelia Krista. Len tak potom môžeme roznášať evanjelium iným ľuďom, keď takýto život v nás bude - v našich farnostiach, medzi nami, lebo to je svedectvo, že keď chceme urobiť niekoho katolíkom, tak najprv musíme ukázať túto legitimáciu, túto pravú legitimáciu a čo to znamená, keď sa ja stanem katolíkom. Čo to so mnou urobí. Aký vzťah nadobudnem ja k vám a vy ku mne. Čo to za Boha sa mi zjaví v našich vzťahoch.
Drahí bratia i sestry!
Nad tým treba premýšľať stále. Je to vec, ktorá rastie alebo niekedy aj chradne. Ale toto je naša radosť aj naša bolesť - keď sa znášame, keď sa milujeme, keď si slúžime, keď tvoríme živé spoločenstvo. Keď Kristus je uprostred nás, medzi nami. Jeho láska a jeho pozornosť dosahuje takéto kvality, také jeho svedectvo, že on skutočne má tu svojich poslov. A potom aj evanjelizácia, alebo tá nová evanjelizácia, o ktorej Cirkev hovorí. Pre Európu je niekde potrebná už tá prvotná evanjelizácia, pretože vzniklo novodobé pohanstvo. Tak bude účinnejšia, keď uvidia ľudia naše dobré skutky a nájdu jasnejšie a ľahšie cestu do spoločenstva veriacich.
Modlime sa dnes navzájom, aby sme pochopili ten úmysel, aký má Pán Boh s každým jedným z nás, aj s touto farnosťou, s týmto spoločenstvom, ktoré má tohto roku jubileum. A keď si to pripomíname, tak si povieme, že naozaj máme dobrý základ - toľko storočí ten život Krista tu funguje, toľko ľudí tu v neho uverilo, žilo a prinášalo svedectvo o tom, že patria Kristovi a Kristus sa priznával k tomuto spoločenstvu našich praotcov, matiek.
Tak nech pokračuje ďalej život týmito koľajnicami, a my si trochu viac nasypeme soli. Nie preto, aby to bolo presolené, ale aby sme viac zakonzervovali to, čo je kresťanské a zároveň dávali aj chuť tomuto svojmu okoliu, tejto časti i pre mesto Prešov, aj pre našu Cirkev nech vanie vždy ten dobrý duch, že sú tu dobrí veriaci, statoční kresťania a že kresťanstvo je nielen názvom, nielen medailou, nielen nejakým označením ku komu patrím, ale že tu ľudia sú šťastní, prežívajú šťastne svoj život, svoju vieru a prinášajú  dôkazy vernosti Kristovi a Cirkvi aj v tomto období, keď nie je prenasledovanie, ale keď je dennodenný apel, výzva - ukáž svoju vieru! Ukáž, čo veríš a ako žiješ! A s týmto by sme sa mali naozaj dennodenne boriť, aby sme boli viac dokonalejší a svätejší.
Pán dekan, ja ti chcem poďakovať, že si našiel odvahu priblížiť túto históriu, okrem toho, že si naplánoval aj oslavu Prvej písomnej zmienky o farnosti Solivar a že ste vytvorili aj prvé takéto historické dokumenty, ktoré sa budú užívať v tomto čase pre túto farnosť. Ďakujem ti za tvoju pastoráciu, všetkým tvojim kaplánom a vám chcem tiež poďakovať za prejav viery. O Solivare vždy počujem iba dobré veci. Tak napriek všetkým pokušeniam a iným podmienkam vydávajte dobré svedectvo najmä pre mládež, pre novú generáciu, ktorá je podmienkou, aby sa Cirkev skutočne vzmáhala, aby sa obnovovala, aby rástla a aby každý, kto tu žije bol spokojný a mohol aj v inom spoločenstve povedať, že ja som rád, že bývam v Solivare, som rád, že patrím do tejto farnosti a pre túto farnosť urobím všetko, čo bude potrebné, aby sa Kristus ešte viac stal viditeľným. Amen


Porite si fotografie z tejto udalosti