V druhej dekáde 21. storočia sa na sídlisku Šváby vraciame k sv. Vendelínovi. Sú na to náboženské, historické, etické i spoločenské dôvody.
Náboženské Dejiny Cirkvi nám dosvedčujú, že sv. Vendelín pustovník bol veľmi uctievaný. Jeho pustovnícke počínanie vzbudzovalo obdiv v 6. storočí. Jeho krajina, z ktorej vyšiel Írsko, mu dávala pocit účasti na božej prírode. Hoci pochádza zo Škótskeho kráľovského rodu rozhodol sa opustiť kráľovský rod a dať svoj život Bohu ako pustovník. Svojím životom pustovníka udivoval mnohých. Postupne sa k nemu pridávali ďalší mužovia a tak sa stal ich duchovným vodcom.
Historicky vzbudil pozornosť z dvoch dôvodov. Prvým, že opustil kráľovský dvor a stal sa tulákom. Druhým dôvodom je, že prešiel mnohé krajiny Európy a jeho úcta sa veľmi prehĺbila aj po 9. storočiach. Úctu sv. Vendelína uznal pápež Mikuláš V. v roku 1450. Svätec sa uctieva ako patrón pastierov, pútnikov i ako ochranca zvierat a poľnej úrody už od skončenia jeho života.
Etické a mravné poslanie vždy vzbudzovalo pozornosť v každom období. Aj samota má svoju hodnotu a dáva lepšie chápať to, čo je človek pred Bohom, jeho záblesky pravdy Boha. K samote sa skláňa i k hodnotám ducha a pravdy poznania stvoreného sveta. To veľmi dobre pochopil sv. Vendelín.
Boh je tým pevným bodom, ktorý dáva zmysel aj pre život sv. Vendelína.
Spoločenské vedomie i poslanie prísť na nové územie zo svojím patrónom, to je tá veľká hodnota a rekurz do spoločenského pohľadu nám mnohé odkrýva.
V roku 1770 nový panovník Jozef II. navštívil územie dnešného Solivaru. Zaujímal sa hlavne o okolité neobhospodarované pozemky. Vtedy sa rozhodol vybudovať v ich blízkosti novú ulicu a domy obsadiť nemeckými kolonistami, ktorí by túto ladom ležiacu pôdu využívali. Kolonizácia mala zabezpečiť hlavne zvýšený stav obyvateľstva a zároveň zvýšený príjem do štátnej pokladnice. Všetci osadníci boli rímskokatolíckeho náboženstva a po príchode do svojho nového domova boli vzatí do evidencie solivarskej rímskokatolíckej farnosti.
Obec Šváby bola na východnom Slovensku vzdialené od mesta Prešova asi tri kilometre. Zdôrazňujem, že bola(!), lebo už neexistuje. Darmo by ste ju hľadali v nových mapách. Žila svojím životom presne 200 rokov. Vznikla v rokoch 1784 – 1786 a bola zbúraná v rokoch 1894-1986. Z historickej švábskej zástavby neostal ani jeden objekt. Všetky domy boli zrovnané so zemou, okrem malej kaplnky sv. Jána. Zbúrali aj zvonicu, ktorá bola symbolom obce. Ostali len domy, ktoré boli už postavené v novších časoch. Na mieste pôvodných Švábov, stojí nové moderné prešovské sídlisko. Tvoria ho osemposchodové panelové bloky, postavené po oboch stranách pôvodnej Švábskej ulice. Žijú už tu noví švábčania a mnohí o svojom kraji toho veľa nevedia. Niektorí ani to, prečo ich sídlisko sa nazýva Šváby.
Výročie 225 rokov od príchodu Švábčanov, ktoré sa oslávilo v roku 2011 bolo pozastavením sa nad tým, že spoločnosť ak nežije z dejín nežije nič.
Nech socha sv. Vendelína je výrečným majákom v poslaní sídliska Šváby, ktoré bude vždy mať v úcte tohto svätca. Ak žije s patrónom, tak prežije mnohé otrasy.
SV. VENDELÍN, ORODUJ ZA NÁS!
//o. kanonik
