Len pred nedávnom sme boli na čele na znak kajúcnosti poznačení znakom kríža. Bol to začiatok prípravy na najväčšie a najdôležitejšie sviatky Cirkvi. Deň po dni sme šli cestou odriekaní či zmeny postojov, až sme sa ocitli na prahu Veľkého týždňa.
Na Zelený štvrtok sme si s Pánom Ježišom zasadli k stolu a stali sa tak účastníkmi Poslednej večere. Vo svojom príhovore v nás o. Štefan prebudil vedomie „práva byť účastníkmi cirkevného spoločenstva“, pričom nás vyzval k aktívnej účasti na „spoločnom lámaní chleba“. Záverečné chvíle Zeleného štvrtku patrili v našom kostolíku bdeniu a čítaniu Jánovho evanjelia.
V piatok ráno sme sa opäť stretli v kostole, aby sme spoločne s Ježišom prešli uličkami Jeruzalema. Na tejto ceste ho sprevádzal lekár aj zdravotná setra, kňaz aj rehoľná sestra, podnikateľ aj väzeň, vdova aj bezdomovec … 14 povolaní nám pripomenulo, že každá práca, každé zamestnanie a povolanie je krásne a zaslúži si úctu, uznanie a obdiv. No, áno, nesie v sebe aj kríž námahy a bolesti. Nesie v sebe výzvu zachovať si pri jej vykonávaní charakter a česť, rešpektovať svoje svedomie a obstáť v skúškach. Na tejto krížovej ceste sme sa zamýšľali nad tým, ako sme si jeden pre druhého vzácnym pokladom a pomocou. Uvedomili sme si, že sme povolaní nielen poslúžiť svojim bratom a sestrám, ale sme aj odkázaní na to, aby sme prijali službu a ovocie práce iných.
Obrady Veľkého piatku sa niesli v duchu spomienky na umučenie a smrť Ježiša Krista. Dych vyrážajúce pašie nenechali snáď nikoho chladným. O. Štefan podškrtol dôležitosť týchto udalosti tým, že namiesto príhovoru nám dal priestor rozjímať o týchto bolestných udalostiach. Nastalo veľavravné ticho. Bola to chvíľka uvedomenia si vlastnej hriešnosti a túžba zmeniť to. Možno z úst nejedného z nás vyšlo hoci len jednoduché: „Prepáč, Pane“.
Po skončení obradov – počas celej noci a nasledujúceho dňa – mnohí z nás prichádzali k Božiemu hrobu. Boli to pre nás chvíle vďaky, prosieb, odprosovania i jednoduchého mlčania. O pol štvrtej poobede sa všetci veriaci a ich rodiny i blízki, ktorí tu prichádzajú na sviatky, stretli pri posviacke jedál. Po nej nás p. kaplán Štefan povzbudil, aby sme veľkonočné jedlá ochutnali až po Obradoch vzkriesenia.
Po dňoch Pánovho utrpenia sa aj v našom chráme počas slávnostnej vigílie rozozvučali zvony a zaznelo dlhoočakávané Glória. Naše srdcia zaplesali radosťou, a takto nabudení sme sa rozišli do svojich domovov, aby sme veľkonočnú radosť preniesli aj do životov našich príbuzných, priateľov či známych.
Ďakujeme p. kaplánovi Štefanovi, ktorý nás sprevádzal udalosťami Veľkého týždňa a taktiež všetkým, ktorí svojou službou prispeli k dôstojnému a pokojnému priebehu týchto dní (p. kostolníčke, pastoračnej rade, kurátorom, lektorom, organistom, miništrantom, …).
A ako prežili veľkonočné trojdnie oslovení Hanišťania?
„Trojdnie sme prežili s rodinou, aj službou pri oltári, keďže skoro všetci sme sa zapojili do slávenia liturgií aj aktívne. Bol to aj čas očakávania, že zažiari Božia moc a vyvrcholilo to radosťou, že aj naše hroby ostanú prázdne, lebo „Kristus skutočne vstal z mŕtvych.“ (Jn 20, 1- 10).
(rodina Medoňová)
„Táto Veľká noc bola pre mňa prvá bez manžela. Bolo mi aj smutno, ale prežila som tieto dni duchovne povzbudená. Bola som na obradoch vo štvrtok, aj v piatok, aj v sobotu, potom aj na sv. omši vo Veľkonočnú nedeľu. Bolo to nádherné, prežila som to tak duchovne. Len v nedeľu som sa zdravotne trochu horšie cítila. Ale tešila som sa a duchovne som to skutočne prežila tak, ako o tom rozprával p. kaplán Štefan.“
(p. Mária Palková, 78 rokov)
„Veľkonočné trojdnie sme prežili spolu v rodine. Keďže tieto dni boli bohaté na rôzne podnety pri odovzdávaní viery našim deťom, tak sme niektoré z nich využili pri spoločnej modlite, napr. umývanie nôh alebo poklona Sv. Krížu. Počas týchto dní sme sa znova učili spájať rôzne naše ťažkosti, ktoré prežívame, s utrpením Pána Ježiša, a takto to obetovať za ľudí, ktorí to potrebujú, resp. za duše v očistci. Zakúsil som, že zmysel všetkých skrytých obiet je jedine v Kristovom zmŕtvychvstaní.“
(p. Peter, 30 rokov)
// Text: Lenka Romanová a Martina Palková
