* Publikované v roku 2020
Najbližšiu stredu – 13. mája 2020 si pripomenieme 103 rokov od prvého zjavenia Panny Márie trom pastierikom v údolí Cova da Iria, neďaleko Fatimy. Lucii, Františkovi a Hyacinte sa Panna Mária zjavila celkom šesťkrát v období od 13. mája do 13. októbra 1917.
Píše sa rok 1917. V Európe zúri vojna. Plameň sa šíril z jednej krajiny do druhej a hrozil zasiahnuť i ďalší kontinent. Pred rokom bolo na rade Portugalsko. Nemilosrdná vojna hasila životy aj tohto malého štátu. Všade slzy, bieda, pustošenie a smrť. Tu z čista jasna zaznelo slovo sľubujúce nádej a mier. Po celej krajine sa šírilo volanie: Fatima! Fatima! Čo bola Fatima? Ani najlepší znalci dejín o tejto dedinke nevedeli takmer nič. Dnes pozná Fatimu každý, nielen v Portugalsku, ale i v celej Európe a zámorí. Je to malá dedina v diecéze Leiria, 190 km na sever od Lisabonu. V čase zjavenia mala 2700 obyvateľov.
Prvé zjavenie, nedeľa 13. mája 1917
13. mája 1917 (nedeľa pred Nanebovstúpením) pásli traja pastierikovia z Aljustrelu svoje stáda na malej výšine neďaleko obce Fatima. Každý deň sem prichádzali 10-ročná Lucia, jej 9-ročný bratranec František a 7-ročná Hyacinta. Deti boli také jednoduché ako jahňatá, ktoré strážili: čítať nevedeli, modlili sa však pobožne ruženec a usilovne sa učili katechizmus. Lucia bola z nich jediná, ktorá už prijala sviatostného Spasiteľa vo svätom prijímaní. Toho dňa zohnali ovečky obidvoch rodín dovedna, ako to už často robili a takto ich viedli na pastvu do Cova da Iria. Už po tri generácie tam vlastnili rodičia Lucie malé pastvisko, kde rástli duby a olivové stromy. Nadišiel čas, keď každodenne posielala svoje pozdravy Matke Božej. Deti kľakli na kolená a modlili sa ruženec. Potom pokračovali v hre: z kameňov, ktoré našli na svahu, si postavili malý domček. Bola to predtucha či nevedomé symbolické počínanie? Práve na tomto mieste sa dnes vypína veľká bazilika. Pri hre nezabúdali na svoje stádo, stále ho mali na očiach. Hľa – čo to bolo? Blesk z jasného slnečného neba? Naľakaní sa dívali k nebu, nikde však nebolo vidieť ani najmenší obláčik. „Vari len neprihrmí búrka spoza hôr? Bude lepšie, ak sa poberieme domov,“ poznamenala Lucia. S návrhom všetci súhlasili, pretože ostrý blesk im nahnal strach. Plní strachu zrýchlili kroky, ale len čo došli na kopec ostali stáť. Od úžasu takmer onemeli. Len niekoľko krokov od nich žiarilo nad dubom prenikavé, nad slnko jasnejšie svetlo. Vyžarovala ho krásna pani. Milým, láskyplným posunkom upokojila deti: „Nebojte sa, neurobím vám nič zlého.“
Deti meravo stáli, s úžasom civeli na paniu. Mala tmavé oči. Jej snehobiele šaty boli pri krku spojené zlatou šnúrou. Plášť siahal až k chodidlám, sotva sa dotýkal dubových listov. Bol lemovaný zlatom, zahaľoval celú postavu a sčasti aj hlavu. Zo zopätých rúk visel ruženec z bielych perál so strieborným krížom. Jagavé ostré svetlo ožarovalo jej tvár, ktorej čisté, nekonečne nežné črty sa však zdali byť zatienené smútkom. Vznešená pani sa dívala na deti. Zbožné srdce Lucie tušilo, že to bola Matka Božia, ale neodvážila sa tomu uveriť. Po chvíli si dodala odvahy a napriek svojim zvyklostiam sa Zjavenia opýtala: „Odkiaľ ste?“„Prichádzam z neba!“ A vznešená pani ukázala prstom k oblohe. „A čo si od nás želáte?“ „Prišla som vás poprosiť, aby ste ešte päťkrát po sebe, v tú istú hodinu, prišli na toto miesto trinásteho každého mesiaca. V októbri vám poviem, kto som a čo od vás žiadam.“
„Vy prichádzate z neba? Prídem aj ja do neba?“
„Áno, ty tam prídeš.“
„A Hyacinta?“
„Ona tiež.“
„A František?“
Zjavenie sa s výrazom nesmiernej dobroty a nebeského súcitu pozrelo na chlapca.
„Áno, aj on…, ale musí sa modliť veľa ružencov.“
Čo Luciu najviac upútalo, bola myšlienka na nebo. Preto sa hneď opýtala na osud nedávno zomrelých dievčat z Aljustrelu, ktoré sa chodievali k jej matke učiť šiť a tkať. Jedno bolo 16-ročné, druhé malo necelých 20 rokov. Zjavenie odpovedalo: „Jedno je v nebi, to druhé v očistci a bude tam musieť ostať tak dlho, kým sa svet nepominie.“ Po tejto odpovedi začala Lucia veľmi plakať. Od tejto chvíle sa správanie detí stalo pre ich rodičov záhadou. Pravda, aj pre mnohých zvedavcov, ktorí sa ich chceli na všeličo vypytovať. Od vzácneho okamihu totiž vo svojich srdciach uchovávali nielen toto tajomstvo, ale aj budúce, ktoré im vznešená pani čoskoro odhalí. Budú sa snažiť úzkostlivo ich vo svojich srdciach prechovávať a za žiadnu cenu na svete neprezradiť. Už teraz sa zdráhali vyjaviť niečo z toho, čo im pani pri prvom zjavení povedala. Lucia celú záležitosť ozrejmila až vo svojich „spomienkach“, ktoré napísala na podnet biskupa z Leirie.
Lucia sa pýtala: „Môžete mi prezradiť, či vojna potrvá dlho?“ „To ti ešte nemôžem povedať, práve tak, ako ani to, čo si želám.“ Tieto slová majú rozhodujúci význam pre dôkladné pochopenie celého zjavenia. Od samého počiatku cieľom Nepoškvrnenej bolo dosiahnuť obrátenie duší a urobiť koniec skúškam, ktoré na ľudstvo doliehajú. „Chcete sa obetovať Bohu, ste pripravení priniesť každú obetu, chcete prijať všetky utrpenia, ktoré na vás budú zoslané, ako zmierenie za hriechy mnohých hriešnikov, ktorými je velebnosť Božia urážaná? Chcete prijať na seba utrpenie za obrátenie hriešnikov, z ktorých mnohí sú už blízko pekla? Chcete urobiť zadosťučinenie za hriechy a urážky, ktorými je moje Nepoškvrnené Srdce urážané?“
„Áno, chceme,“ s nadšením odpovedala Lucia za všetkých troch.
Ľúbezné gesto materinskej lásky umožnilo deťom poznať, ako sa Matka Božia teší veľkodušnosti troch nevinných sŕdc, potom im oznámila, že zanedlho budú mnoho trpieť. Milosť Božia ich však bude tešiť a posilňovať. Pri posledných slovách Zjavenie rozopälo ruky a nechalo nad malými žiariť tajomné svetlo. Bolo také jasné a zároveň silné, že im preniklo až do hlbín srdca, až do najvnútornejších častí ich duše, ako to opísala Lucia. „V tomto svetle sme sa videli v Bohu omnoho jasnejšie, ako sa vidíme v najlesklejšom zrkadle.“ Nato sa deti hodili na kolená a volali: „Ó, Najsvätejšia Trojica, klaniam sa Ti! Môj Bože! Ja ťa milujem.“
Nádherná postava odporúčala deťom, aby sa každý deň modlili ruženec tak, ako to robievali doteraz, aby takto vyprosovali pre svet vytúžený mier. Po týchto slovách sa vznešená Pani vzdialila bez toho, aby pohybovala nohami, smerom na východ. Keď sa deti prebrali z extázy, s úžasom hľadeli jedno na druhé a nevedeli, čo majú povedať. Všetko navôkol bolo rovnaké ako predtým. Slnko nemilosrdne pražilo. Okolitá príroda bola pokojná, nezmenená. A stádo? Čo medzitým narobili ovce? Deti okamžite bežali k susedovmu poľu zahnať ich späť, ale našťastie nebolo vidieť žiadnu škodu. Susedovo hrachové pole bolo neporušené, ako to jednoducho povedala Lucia. A tak si deti spokojne vydýchli. Tejto starosti pozbavení, mohli si konečne spokojne, celí šťastní, pohovoriť o dojmoch a vzájomne opísať svoje zážitky.
// spracovala: Martina Palková
// zdroj: Prof. Dr. L. Gonzaga da Fonseca: Fatima. Mária hovorí k svetu
