V čase vojny a po vojne boli Vianoce po tej hmotnej stránke, podľa dnešných kritérií, skromné. Avšak ani my, deti, ani naši rodičia, nemali sme ten dojem. Mali sme všetko podľa našich vtedajších požiadaviek a predstáv.
Na Vianoce sa všetko nachystalo doma z domácich zdrojov. Otec, ako železničiar, priniesol z lesa od lesníka stromček. Narobil „kolky“. Boli to také drievka podobné zápalke, ktoré zatĺkol do orechov, na to sa potom uviazala šnúrka, na ktorej orech na stromčeku visí. Okolo pňa stromčeka sa vešali ťažšie ozdoby, akými boli jablká z našej záhrady. Keď sme mali „papieriky“ a „zlatka“, tak sme do nich zabalili kockový cukor. Inokedy aj domáce „salónky“, už čokoládové. My deti sme dostávali poukážky na potraviny aj s tým, že sme dostali aj prídel kakaa alebo čokolády. To mamka za posledné mesiace časť usporila a na Vianoce sme mali čokoládové nielen salónky, ale aj čokolády v tvare hviezdičky, zajka a iné. Mali sme na to plechové formičky, do ktorých sa naliala rozvarená čokoláda doplnená cukrom, aby toho bolo viacej. Za ozdoby sa považovali aj šišky zo stromov. Postupne sme mali aj niekoľko „gulí“, t. j. sklenených ozdôb. V niektorom roku boli módou“ anjelské vlasy“. To sa neosvedčilo a vzniklo viacero požiarov od prskaviek. Na stromček sa dávali aj pravé sviečky, ktoré sa dávali na konáre stromčeka pomocou štipcov podobných štipcom na sušenie bielizne. To bolo tiež veľmi nebezpečné z pohľadu požiaru. Preto sme to zapaľovali len na krátku dobu počas našej prítomnosti. Darčeky pod stromček, podobne ako všetko ostatné, bolo tiež domácej výroby. Mamka uštrikovala nejaké svetre. Otec vystrúhal niečo z dreva. My deti sme povyšívali hoci len malé srdiečko pre mamku a pod.
Tak taká bola príprava na Štedrý deň, Vianoce. Kedy však začali Vianoce v kresťanskej rodine, u nás? Keď otec, ktorý išiel na spoveď, prišiel k mamke „Odpusť mi všetko, čím som sa proti tebe previnil“ „Ja ti odpúšťam a Pán Boh nech ti to tiež odpustí“. Otec objal mamku a aj niektorého z nás, čo sme boli nablízku. Podobne to urobila mamka, keď odchádzala na spoveď. My deti sme to brali tak, že u nás začali Vianoce a máme sa na čo tešiť.
Príprava štedrovečernej večere bola vecou celej rodiny. Mixéry sme nemali, tak sme kuchtili, miešali aj my, deti. Obyčajne sme – mamka a my deti boli od rána v kuchyni. Otcova starosť bola „zahlobovať“ stromček a ozdobiť ho bez prítomnosti detí. Aj po rokoch, keď už sme boli veľkí, tento zvyk sa prenášal a preniesol až do týchto rokov. Ja sám musím dať do podstavca stromček a ozdobiť ho. Nikto, zo zásady, nepríde ku mne a nepomôže mi, hoci namietam, že však vy (ostatní v rodine a už naše deti s vnúčatami) by ste to vyzdobili krajšie. „Nie, otec. Je to tvoja tradičná povinnosť a my (všetci ostatní) chceme byť prekvapení.“
Na štedrovečernú večeru chystáme v podstate roky to isté: oplátky s medom a cesnakom, bobaľky, kapušníky, tatarčené krúpy, kapustnicová polievka (ale zásadne bez klobásy), ryba so zemiakovým šalátom. Samozrejme – začiatok s modlitbou a „Bože, Otče, požehnaj tieto dary, ktoré z tvojej štedrosti požívať budeme“. Na stôl sa pred sadnutím k stolu dajú všetky pokrmy. Od stola zásadne (do dnes) nikto počas večere neodchádza. Vo veľmi výnimočných prípadoch tak môže urobiť len gazdiná- mamka. Pri večeri je pokoj a pohoda. Spomíname na rodinných príslušníkov blízkej aj vzdialenejšej rodiny a na priateľov.
Ešte pred večerou naše deti dali zabalené darčeky pre nás a manželka jediná mohla tak vidieť už urobený stromček a poukladať pod neho darčeky.
Od detstva, s mojimi rodičmi a čiastočne aj po rokoch s mojimi deťmi, po večeri spievame naše krásne vianočné piesne. Škoda len, že sme to počas socializmu v rodine s deťmi trochu zanedbali a teraz sa to dosť ťažko obnovuje, ale je to hoci v menšom rozsahu, ale praktizujeme to. Pre mňa osobne to bol jeden z najkrajších zážitkov, keď sme ako rodina spievali vianočné piesne. Lenže to bola aj doba, keď sme nemali televízor, resp. ani rozhlas, rádio – po vojne a vo vojne začínala „ kryštálka“, ktorá tomu zvyku hneď začínala robiť konkurenciu s Dibarborom, vtedajším najznámejším zabávačom.
My rodičia vychovávame naše deti a vnúčatá. Lenže aj oni vychovávajú nás. To, že najvzácnejší darček je ten, čo ty vlastnoručne vyrobíš, to sa prenáša u nás z generácie na generáciu. Naše deti, keď ešte boli s nami a nemali svoje rodiny, praktizovali to takto. Už mesiac pred Vianocami oznámilo každé naše dieťa: Túto zásuvku som vyprázdnila. Tam budú moje veci. Nech nik tú zásuvku neotvára. Tam totiž boli skryté budúce vyrobené darčeky. My, rodičia, ale aj súrodenci sme to stále dodržiavali. Nie len zo slušnosti, ale aj „však chceme byť prekvapení“. Deti si zvlášť dali záležať na zabalení darčekov a na každý napísali meno obdarovaného.
Jeden z mojich najväčších zážitkov z Vianoc z detstva:
Mal som asi päť rokov a chcel som byť aj ja veľký. Preto som prosil otca, aby ma v noci zobudil, že chcem aj ja ísť na polnočnú svätú omšu. Pri zobúdzaní som stále zaspával, ale nakoniec som sa premohol, vstal a poobliekal sa na cestu na polnočnú na Soľnú Baňu. Bývali sme na začiatku Solivaru v smere od stanice naproti JUDr, Fricovi, ktorý bol vtedy minister spravodlivosti.
Bola krásna noc. Čerstvý sneh bol na ceste, neujazdený. Na tomto kopci pri vstupe do Solivaru sme sa každý deň sánkovali a za celé poobedie snáď raz kričali: Pozor,ide auto. Bol som sám pred sebou pyšný, že kráčam v noci po takom snehu. Tuším neboli ešte pouličné svetlá, ale bolo dobre vidieť cestu, aj okolie.
Ako každý otec, aj môj nepostrehol, že ja idem do toho mrazu a nemám rukavice. Ešte že som nešiel bosý, lebo mamka nešla s nami, ale zostala spať.
Otec na to, že nemám rukavice, prišiel až niekde pri Solivarskom kostole. Moje ruky boli studené. Tak teraz čo? Otec bol železničiar a mal v tú noc dlhý železničiarsky kožuch. Zobral mi jednu ruku do svojej a vložil do vrecka kožucha.
Nepamätám sa, či mi bolo na druhú ruku zima.
Pamätám si však dodnes, ako ma tá otcova ruka vtedy v tom mraze hriala a roky stále hreje vždy, keď idem na polnočnú svätú omšu. Odkaz do večnosti: Vďaka Ti, otec, za to otcovské teplo.
// P. Prokopovič
