(*18. máj 1920 Wadowice pri Krakove – +2. apríl 2005 Vatikán)
V týchto májových dňoch, v máji – mesiaci venovanému Panne Márii si pripomíname rôznych svätcov, ale aj udalosti, ktoré Boh cez svätých vykonal. Známe je napríklad zjavenie Panny Márie vo Fatime, pripomíname si tiež sv. Jána Nepomuckého, či sv. Filipa Neriho. Nemožno však zabudnúť veľkého svätca, ktorý sa nezmazateľne zapísal do našich dejín a ktorý zmenil tento svet – sv. Jána Pavla II. pápeža, ktorý tohto roku má svoje výročie a to 100 rokov od svojho narodenia.
Ján Pavol II., vl. menom Karol Józef Wojtyła sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach v južnom Poľsku ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. Rodina Wojtyłovcov žila skromne. Jediným zdrojom príjmu bola mzda jeho otca, ktorý pracoval ako úradník na Okresnom doplňovacom veliteľstve. Matka pracovala príležitostne ako krajčírka. Karolov brat Edmund po ukončení wadowického gymnázia študoval medicínu v Krakove. V detstve Karola najčastejšie volali zdrobneninou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na prechádzky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec. Matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek. O tri roky neskôr zomrel vo veku 26 rokov aj jeho brat Edmund, nakazil sa od svojej pacientky v nemocnici v Bielsku. V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium Marcina Wadowity vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo – vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia. Gymnázium ukončil 14. mája 1938 s maturitným vysvedčením s najlepšími známkami, čo mu dovoľovalo začať študovať na väčšine vysokých škôl bez prijímacích skúšok. Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. V prvom ročníku sa presťahoval spolu s otcom do matkinho rodného domu na Tynieckej ulici v Krakove. Otec zomrel po zdĺhavej chorobe 18. februára 1941.
Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941. Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelovskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmy. Mal veľké nadanie na jazyky. Plynule hovoril deviatimi jazykmi: po poľsky, slovensky, rusky, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, nemecky a anglicky, a okrem toho ovládal latinčinu.
Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelovskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline. 5. augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa kardinála Štefana Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy. Wojtyła nomináciu prijal a odišiel rovno do uršulínskeho kláštora, kde zaklopal na dvere a opýtal sa, či by sa tam mohol pomodliť. Wojtyła prekvapil rádové sestričky tým, že padol tvárou k zemi a pokorne ležiaci modlil sa pred svätostánkom. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku tridsaťosem rokov najmladším poľským biskupom. Bol vysvätený za biskupa arcibiskupom Baziakom na sviatok sv. Václava 28. septembra 1958 vo Wawelskej katedrále v Krakove.
Arcibiskup Eugeniusz Baziak zomrel v januári 1962 a 16. júla bol Karol Wojtyła zvolený za kapitulárneho vikára, čiže dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup. 5. októbra 1962 odcestoval biskup Karol Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile. Pretože bol mladý a mal relatívne nízke postavenie v cirkevnej hierarchii, sedel Karol Wojtyła až pri dverách Baziliky sv. Petra. Pred koncilom poslal biskup Karol Wojtyła esej zmocnencom, ktorí pripravovali koncil. Naznačoval v nej, že svet chce vedieť, ako bude Cirkev reagovať na položenie ľudí v súčasnosti a aká bude reakcia Cirkvi na všeobecne rozšírenú beznádej a stratu viery v modernom svete. 30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája 1967, za kardinála.
V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo kardinála Albina Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Vo veku 65 rokov bol Albino Luciani podľa pápežských kritérií mladý muž. Kým 58-ročný Karol Wojtyła mohol očakávať, že sa pred dovŕšením 80-tich rokov (horná hranica pre voliteľov) zúčastní na ďalšom konkláve, ťažko mohol tušiť, že sa to stane tak skoro, pretože 28. septembra 1978, po 33 dňoch vo funkcii pápeža, Ján Pavol I. zomrel. V októbri 1978 sa Karol Wojtyła vrátil do Vatikánu, aby sa zúčastnil na druhom konkláve v rozmedzí menej ako dvoch mesiacov. Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: kardinála Giuseppe Siriho, janovského arcibiskupa a kardinála Giovanni Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. Kardinál Karol Wojtyła bol zvolený ako kompromisný kandidát, čiastočne s podporou kardinála Franza Königa a niektorých ďalších kardinálov, ktorí predtým podporovali kardinála Giuseppe Siriho.
Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách Cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II. na počesť svojho predchodcu Jána Pavla I.
13. mája 1981 bol na Námestí sv. Petra vo Vatikáne na pápeža Jána Pavla II. spáchaný atentát, ktorý vykonal Mehmet Ali Ağca. Svätý Otec po vyzdravení putoval za záchranu života do Fatimy, aby sa poďakoval Panne Márii. Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami. Hovoril som s ním ako brat, ktorý mu odpustil, a ktorý mu úplne dôveruje.“
Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo veľké množstvá ľudí. Niektoré stretnutia boli vôbec najmasovejšie v histórii. Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Ľudia sa na neho pozerali ako na most zbližujúci rôzne národy a náboženstvá, na čo sa počas svojho pontifikátu najviac sústredil. Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí. Či to bolo viac ako všetci jeho predchodcovia dohromady, ako sa to niekedy prezentuje, je ťažké dokázať, pretože zoznamy skorších kanonizácií sú neúplné, chýbajú alebo sú nepresné. 14. marca 2004 dĺžkou svojho pontifikátu predstihol pontifikát pápeža Leva XIII. a jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii po Piovi IX. a svätom Petrovi. Pápež Ján Pavol II. vydal 14 Pápežských encyklík počas 26 rokov svojho pôsobenia v úrade pápeža.
Pápež Ján Pavol II. navštívil Slovensko celkom trikrát. Prvý raz prišiel v apríli 1990, vtedy ešte v rámci ČSFR. Pápež priletel 22. apríla 1990 vrtuľníkom z Velehradu a odslúžil svätú omšu na letisku vo Vajnoroch. V roku 1995 už zavítal na samostatné Slovensko, keď od 30. júna do 3. júla navštívil postupne významné mariánske pútnické miesta Šaštín, Nitru i Levoču. Okrem toho stihol absolvovať bohatý program – navštívil i Bratislavu, Košice, Prešov, Poprad, Vysoké Tatry, či Spišskú Kapitulu. 2. júla 1995 celebroval svätú omšu v Košiciach na letisku, kde svätorečil troch košických mučeníkov. V ten istý deň sa počas návštevy Prešova modlil Akatist k presvätej Bohorodičke. Vo svojom príhovore ocenil hrdinské mučeníctvo slovenskej gréckokatolíckej cirkvi a zároveň vyzval gréckokatolíkov, aby zostali verní svojej liturgii a duchovnosti. Svätý Otec počas svojej návštevy Prešova urobil vo svojom oficiálnom programe nečakanú zmenu a išiel sa pokloniť obetiam Caraffovho krvavého súdu. Zastavil sa pri pamätníku umiestnenému na budove evanjelického kolégia a modlil sa tu spolu s vtedajšími biskupmi – gréckokatolíckym biskupom Jánom Hirkom a biskupom Východného dištriktu evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Jánom Midriakom. Verejne tak prejavil vôľu o porozumenie. Vyvrcholením jeho návštevy bolo slúženie svätej omše na púti na Mariánskej hore v Levoči 3. júla 1995, na ktorej sa zúčastnilo viac než 650 000 pútnikov, čo je najväčšia zaznamenaná akcia akéhokoľvek druhu v dejinách Slovenska. Tretia návšteva prebiehala od 11. do 14. septembra 2003, pričom pápež už bol limitovaný zhoršeným zdravotným stavom. Hlavným cieľom cesty bolo blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej a biskupa Vasiľa Hopka. Postupne zavítal do Trnavy, Banskej Bystrice, Rožňavy a Bratislavy. Zúčastnil sa omší v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave, na Námestí SNP v Banskej Bystrici a na lúke pod kopcom Rákoš v Rožňave. Cestu ukončil 14. septembra 2003 svätou omšou v Petržalke blahorečením mučeníkov sestry Zdenky Schelingovej a biskupa Vasiľa Hopka. Pápež vyzval pred vstupom Slovenska do Európskej únie na prenesenie duchovných hodnôt dedičstva solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda, pretože Slovensko má Európe čo dať. Ján Pavol II. bol veľkým priateľom Slovákov, našu krajinu veľmi rád navštevoval, preto sa tu rád vracal. Slovenský národ ho mal a má vo veľkej úcte. Vždy pripomínal, že nás s Poľskom spájajú spoločné hory Vysoké Tatry, priateľské susedské vzťahy, zvyky, tradície, kultúra, ale hlavne náboženstvo, viera, duchovné hodnoty.
Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37, na vigíliu Nedele Božieho milosrdenstva, 46 dní pred svojimi 85. narodeninami vo svojom súkromnom apartmáne.
Ján Pavol II. bol blahorečený 1. mája 2011 na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Pápež Benedikt XVI. stanovil sviatok Jána Pavla II. v celej katolíckej cirkvi na 22. október – na výročie prevzatia pápežského úradu. Slávnosť svätorečenia sa konala pápežom Františkom v Nedeľu Božieho milosrdenstva 27. apríla 2014.
Pontifikát pápeža Jána Pavla II, ale aj celý jeho život je svedectvom toho, že ho žil autenticky a plnohodnotne. Chodníky, ktorými začínal kráčať ako dramatik, herec, robotník vo fabrike, športovec, atlét boli neskôr presmerované na ceste ku kňazstvu. Neskôr svojou múdrosťou, vzdelanosťou, ľudským charakterom dosiahol hodnosť biskupa a kardinála. Boh ho chcel mať blízko seba, aby riadil jeho Cirkev a jeho ľud, preto si ho vybral za svojho námestníka. No nesedel len na pápežskom stolci, ale vytrvalo a neúnavne putoval za svojim ľudom po tejto zemi, aby ich učil svätosti ako rozmeru života, Božiemu milosrdenstvu, novej evanjelizácii. Vyzýval k zmieru a dialógu medzi znepriatelenými krajinami, štátnikmi. Mladých pozýval na stretnutia Svetových dní mládeže, kde ich povzbudzoval a obohacoval vo viere. Zdôrazňoval, že: „Mladí sú budúcnosťou sveta a nádejou Cirkvi.“
Bol vytrvalý v utrpení a zamilovaný do Kristovho kríža. Ján Pavol II. sám prechádzal krížovou cestou svojho života. Prijal kríž a niesol ho v neustálom spojení s Ježišom. V každej chvíli sa spoliehal na Ježiša a Máriu. Zoberme si napríklad atentát. Zoberme si jeho starobu. Triasla sa mu ruka, mal nekoordinované pohyby, nakoniec už ani nemohol rozprávať. Lenže on vedel, že môže aj ináč hovoriť. A tak hovoril. Hovoril svojím životom, hovoril tým, ako niesol kríž. Ako povedal: „Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa zomiera.“ Kríž nie nemožno chápať negatívne. Je ťažký. Ale kríž nás posväcuje, kríž nás premieňa, posilňuje, očisťuje. Kríž je kľúč od nebeskej brány, ale musí ho pohnúť láska.
Dennodenne sa stretávame s problémami, situáciami kedy si možno nevieme rady. Jeho známe slová: ,,Nebojte sa!“ sú aktuálne aj dnes. Kristus po svojom zmŕtvychvstaní povedal apoštolom a ženám: „Nebojte sa!“ Tieto slová potrebujeme dnes možno viac ako kedykoľvek predtým. Je potrebné, aby sa posilnila istota, že existuje ten, kto drží v rukách osudy tohto pominuteľného sveta, kto má v rukách kľúče od smrti a podsvetia, kto je alfou a omegou. A ten niekto je Láska… Len on sa môže plne zaručiť za slová: „Nebojte sa!“ Tieto slová adresoval všetkým, keď bol zvolený za pápeža v roku 1978. Každý deň sme pozvaní k tomu, aby sme sa nebáli, pretože Boh je veľký a stojí pri nás v každej skúške.
Milosrdný Bože, prijmi naše poďakovanie za dar apoštolského života a poslania svätého Jána Pavla II. a na jeho príhovor pomôž nám rásť v láske k tebe a odvážne hlásať Kristovu lásku všetkým ľuďom. Skrze Krista nášho Pána. Amen.
