Keď sa narodí dieťa, nikto nevie hneď povedať, čo raz z neho vyrastie. Aj keď predstavy rodičov a najbližších príbuzných sú rôzne. Ľudí dávno pred nami to predsa len zaujímalo, a tak si vymýšľali rozprávky, ktoré hovoria, že ku kolíske prichádzajú sudičky, alebo dobré víly, ktoré mu nalinajkovali budúcnosť. My sme dnes, samozrejme, už trocha vyspelejší a na sudičky neveríme. Vieme, že budúcnosť človeka závisí od neho samotného. A to sa netýka len budúcnosti časnej ale aj večnosti.
Iba na nás záleží, ako sa postavíme k životu a podľa spôsobu ako ho prežijeme si zaslúžime aj večnú odmenu. Ale aj tak platí, že kým je človek malý, nevieme ako bude žiť a čo z neho vyrastie. Až na konči života je to už jasné, lebo poznáme spôsob života tohto človeka. Preto nemáme veľa svätcov, ktorých by sme oslavovali pri ich narodení. Lebo vtedy ešte nie je jasné, či ten človek bude žiť tak, aby si zaslúžil našu pozornosť a mohol sa pre nás stať vzorom. Svätcov obyčajne oslavujeme v deň ich smrti, ktorú chápeme ako narodenie sa pre nebo. Lebo vtedy už je jasné, že ten človek žil tak, že to nebo pravdepodobne dosiahol.
Iba v dvoch prípadoch slávime narodenie svätcov – okrem narodenia Pána Ježiša. Je to Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Je to preto, že v týchto dvoch prípadoch už od narodenia (ba ešte pred ním!) bolo jasné, že tieto deti prežijú svoj život, aj ho dokončia v svätosti. Panna Mária bola počatá bez dedičného hriechu a po celý život žila ako milostiplná.
Druhý prípad je Ján Krstiteľ, ktorý podľa mienky viacerých teológov už v živote svojej matky – sv. Alžbety bol omilostený. Keď Mária prichádza k Alžbete a dieťa v jej lone sa prvýkrát pohlo, na znak príchodu Vykupiteľa. Ján potom celý život žije tak, že „Pánova ruka bola s ním“. Preto ho oslavujeme aj v deň jeho narodenia, lebo slová žalmu, ktoré sa spievajú v túto vigíliu :“Od života matky si mojim ochrancom“ – Ján prežíval po celý život. Ján sa neustále držal Pánovej ruky, on bol jeho ochrancom, a tak po celý život sa nestratil z Božej cesty.
A toto je výzva aj pre nás. Ani nám nikto pri kolíske nevedel povedať, čo z nás raz vyrastie. Ono je to totiž všetko v našich rukách. V tom, ako budeme konať a v tom nakoľko sa budeme „držať Božej ruky“. Na tom stojí naša časnosť i večnosť.
MŠ
