Vianočné obdobie sa začína prvými vešperami Narodenia Pána a končí sa sviatkom Krstu Krista Pána, ktorý pripadá na nedeľu po Zjavení Pána. „Cirkev v priebehu roka vysvetľuje celé Kristovo tajomstvo od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu“ (Sacrosanctum Concilium, 102).
Vianoce sú po Veľkej noci najstarším kresťanským sviatkom. Prvýkrát sa slávenie Vianoc objavilo v kalendári z r. 354, ktorý zostavil a vyzdobil grécky umelec Furius Dionýz Filokal. V občianskej časti kalendára na deň 25. decembra, v ktorom sa v Ríme slávil sviatok Mithra na počesť slnka pod názvom „Natalis Invicti“ (solis) – Deň narodenia Nepremožiteľného“ Filokal pridal poznámku: „VIII. Kal. Ianuarii natus Christus in Betlehem Judeae“ (ôsmy deň pred januárom narodil sa Kristus v judejskom Betleheme). V Ríme sa teda podľa toho slávili Vianoce už okolo r. 330.
Sviatok Vianoc vznikol v Ríme. V antickom Ríme totiž bolo zvykom sláviť narodeniny veľkých osobností. Pravda, mnohokrát sa nepoznal presný deň narodenia týchto osobností, preto sa vybral nejaký významný deň, ako symbolický pre narodeniny. Keďže nebol známy ani deň Kristovho narodenia, kresťania si zvolili deň 25. decembra, deň zimného slnovratu, ktorý sa veľmi hodil na oslavu narodenia Krista, ktorý je tým pravým „svetlom sveta“ (Jn 8,12) a „Slnkom spravodlivosti“ (Mal 4, 2). A tak rímski kresťania začali preukazovať božskú úctu Kristovi v tento deň a na tom mieste (vatikánsky vŕšok), kde sa predtým preukazovala božská úcta slnku. Takto sa naznačilo víťazstvo Krista nad pohanstvom. No zároveň sa týmto sviatkom dokumentovalo učenie Cirkvi o Kristovom božstve proti vtedajším bludárom ariánom, ktorí popierali Kristovo božstvo a tvrdili, že je Božím synom len v nevlastnom zmysle ako človek. Cirkev v tento deň slávila narodenie Krista ako vteleného Boha.
Sviatok Narodenia Pána sa z Ríma rýchlo rozšíril po kresťanskom svete a v 4. stor. ho slávili aj na Východe, hoci tam predtým slávili sviatok Zjavenia Pána (Epifánia), čo malo tiež vianočný obsah. A tak ako Východ prijal sviatok Narodenia Pána, tak zasa Západ v 4. stor. prijal Východný sviatok Zjavenia Pána. No kým na Západe hlavným obsahom sviatku Narodenia Pária bolo Kristovo narodenie a poklona pastierov a 6. januára poklona mudrcov, na Východe bol sviatok Zjavenia Pána aj oslavou narodenia Pána, poklony mudrcov a krstu Krista Pána. Dnes je vo východných liturgiách deň Zjavenia Pána väčšinou ako deň Krstu Krista Pána, kým Ježišovo narodenie a poklona mudrcov sa slávia na deň Narodenia Pána (25. decembra), pravda, podľa juliánskeho kalendára, ktorý používajú na Východe. Gréckokatolícke farnosti na Slovensku, okrem zopár výnimiek, používajú gregoriánsky kalendár.
Slávnosť Narodenia Pána má aj vigíliovú omšu (večer 24. decembra). Štedrý deň už nemá stredovekú náplň pokánia, už nie je v tento deň prikázaný pôst omša (večerná – vigíliová) je v bielom s Glóriou a Krédom a s vianočnou prefáciou. Táto omša už platí za sviatočnú. Potom sú tri tradičné omše: polnočná čiže v noci, na úsvite (pastierska) a cez deň (slávnostná). Polnočná bola zavedená v polovici 5. stor. a začala sa sláviť v bazilike Santa Maria Maggiore (v tomto chráme sú relikvie z betlehemských jasličiek). Pri omši na úsvite bola aj spomienka na svätil Anastáziu. Najslávnejšia a najstaršia omša bola cez deň a až do 12. stor. sa slávila v Bazilike svätého Petra. Potom sa slávila v Santa Maria Maggiore. Teraz sa slávil v Bazilike svätého Petra.
Všetky tri omšové formuláre vyjadrujú tajomstvá Pánovho narodenia: v nocil ako narodenie dieťaťa, človeka, na úsvite ako príchod Spasiteľa, cez deň rozjímanie ako sa večné Slovo stalo telom.
Vianoce majú aj oktávu čiže osemdňovú slávnosť. Vznikla v 6. stor. Dovtedy už boli v týchto dňoch tieto sviatky: Svätého Štefana, prvého mučeníka (26. decembra) na Východe aj svätého Petra a Pavla.
Ôsmy deň bol mariánsky, slávnosť Bohorodičky Panny Márie. Toto dávne usporiadanie prevzala aj obnovená liturgia r. 1970. Dni 29. – 30. decembra sú dni vo vianočnej oktáve a stoja na stupni sviatku s Glóriou. Novým prvkom v obnovenej liturgii je, že v nedeľu po Narodení Pána sa slávi sviatok Svätej rodiny, ktorý sa predtým slávil v nedeľu po Zjavení Pána. Ak po Narodení Pána niet nedele, tak sa sviatok slávi 30. decembra.
Ako spomienka sa pridávajú ku dňu 29. decembra spomienka svätého Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka, a ku dňu 31. decembra spomienka svätého Silvestra, pápeža. Predtým – pred rokom 1960 – sa tieto spomienky slávili ako deň svätca a oktáva sa len pripomínala.
Do Vianočného obdobia patria aj dni po oktáve Narodenia Pána: 6. januára je slávnosť Zjavenia Pána, prikázaný sviatok, a v nedeľu po tomto sviatku je sviatok Krstu Krista Pána. Nedeľa pripadajúca na dni medzi 2. a 5. januárom je Druhá nedeľa po Narodení Pána. Od r. 2000 je 3. januára ľubovoľná spomienka Najsvätejšieho mena Ježiš.
// Prevzaté z Nábožné výlevy, SSV, 2010
