Za radostným dňom Všetkých svätých Katolícka cirkev stanovila 2. november za pamätný deň všetkých verných dušičiek, t j. duší tých ľudí, ktorí síce zomreli v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale ich duše sa zdržujú v očistci, kde trpia časné tresty či už za všedné hriechy, v ktorých zomreli, alebo i za hriechy, ktoré im v živote boli síce odpustené, ale za ktoré nevykonali na tomto svete dostatočné pokánie.
Duše v očistci tvoria Cirkev trpiacu a matka Cirkev ako Cirkev bojujúca, ktorá tieto všetky duše odprevadila na druhý svet vo svojej starostlivosti a láske na ne nezabúda. Stará sa a modli, aby tieto duše boli čím skôr vo víťaznej Cirkvi, aby sa dostali do neba medzi tých, ktorých už oslavovala 1. novembra. Iste je v očistci veľa duši, na ktoré si nik osobitne nespomína a nik za nich neobetuje ani jednu svätú omšu, dobrý skutok, almužnu alebo modlitbu. Pre ne bol ustanovený deň Dušičiek.
Pôvod tejto pamiatky sa nedá určiť. Tertulian spomína, že za jeho čias kresťania vykonávali výročnú pamiatku zomrelých. Gréckokatolíci vykonávajú pamiatku na duše v očistci v sobotu pred nedeľou, a to deviatnikom. V rozličných krajoch Cirkvi podľa miestnych zvykov určovali deň tejto pamiatky. Až svätý Odilio, opát clunských benediktínov, v 10. storočí určil, aby sa táto pamiatka v kláštoroch jeho rehole konala 2. novembra. Neskôr sa rozšírila po celej Cirkvi. V jednotlivých krajoch s povolením pápeža slúžievali dve i tri sväté omše v tento deň za duše v očistci. Pápež Benedikt XV. roku 1915 povolil všetkým kňazom Cirkvi, aby v tento deň mohli slúžiť tri sväté omše: jednu na úmysel kňaza, jednu za všetky duše v očistci a jednu na úmysel Svätého Otca. Keď 2. november pripadne na nedeľu, prekladá sa deň Dušičiek na 3. novembra. Je dobré a užitočné modliť sa za duše zomrelých. Dôkazom toho je Júda Machabejský, ktorý už v časoch Starého zákona poslal 2000 drachiem striebra do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za padlých vojakov.: „Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padli raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá, a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mach 12,43c – 46)
Modlitba za zomrelých je mimoriadne užitočná i pre nás samých, lebo nás nabáda k ostražitosti pred každým, čo i najmenším hriechom, aby sme sa nedostali do očistcových muk, ktoré sú veľmi hrozné, skadiaľ mnohé duše volajú: „Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.“ (Jób 19,21) Toto všetko nám pripomína i deň Dušičiek. Horí mnoho sviec, ktoré príbuzní a priatelia zapálili na pamiatku nebohých, za ktorých sa obetujú tri sväté omše. Spomenie si aj na nás niekto, keď sa pominieme? Nebudeme potrebovať aj my modlitby iných?
Deň Dušičiek nám teda pripomína, aby sme už tu v časnom živote konali čím väčšie pokánie za svoje hriechy, lebo kým tu na zemi sa pomerne dosť ľahko môžeme oslobodiť aj od veľkých časných trestov (napr. svätou omšou, skutkami sebazapierania, almužnou, odpustkami), v očistci i najmenší trest je veľmi bolestivý a hrozný a vyslobodenie z neho veľmi ťažké. Deň Dušičiek nám pripomína, aby sme čím horlivejšie pomáhali dušiam v očistci tými istými prostriedkami ako sami sebe. Kto dušiam v očistci horlivo pomáha, ten i sebe osoží, lebo dušičky mu budú na pomoci už aj v jeho časných ťažkostiach. No tým viacej po smrtí mu bude Boh milosrdným sudcom a na príhovor duší, ktoré z očistca vyslobodil, sám bude čoskoro vyslobodený z očistca. Tak sa splnia Pánove slová: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7)
