V liturgickom kalendári medzi významnými sviatkami na oslavu Ježiša Krista, Panny Mária a svätých slávime aj výročné dni posvätenia našich chrámov. Tento deň sa chápe ako dies natalis, narodeniny chrámu. Výročie posviacky chrámu sa vo výročný deň konsekrácie vo farnosti slávi ako slávnosť. V utorok 7. 6. sme si pri večernej svätej omši pripomenuli 20. výročie konsekrácie farského kostola. Pozvanie na túto slávnosť prijal prof. ThDr. Gabriel Ragan, PhD. Za jeho pôsobenia v našej farnosti sa pristúpilo k rekonštrukcii svätyne kostola. Napriek tomu, že kostol má už vyše 600 – ročnú históriu pri rekonštrukcii sa nenašli stopy po predchádzajúcej konsekrácii. Na základe toho bol kostol konsekrovaný 7. 6. 2002 Mons. Alojzom Tkáčom, vtedajším košickým arcibiskupom.
Narodeniny nášho chrámu Najsvätejšej Trojice sú príležitosťou na úvahu, ktorá nám pomôže povzniesť sa nad všedný pohľad na sakrálne stavby. Chrámy, ktoré svojou jednoduchou či monumentálnou architektúrou zdobia historické centrá našich dedín a miest a vytvárajú kultúrne dedičstvo národa, sú predovšetkým vyjadrením našej kresťanskej viery a tradície. Chrámová architektúra upriamuje pozornosť človeka na nebo. Pri pohľade na chrám človek spoznáva a nachádza sám seba. V gréčtine človek dostal pomenovanie – anthropos, čo doslova znamená „hore hľadiaci“. Preto už pri pohľade na chrám môže človek objaviť zmysel svojej existencie, ktorá ho neobmedzuje len pre tento svet, ale otvára pred ním život s perspektívou večnosti. Hlas zvonov a vstupný portál pozývajú okoloidúcich ľudí prekročiť bránu chrámu a stretnúť sa uprostred dňa cez krásu umenia sakrálneho priestoru so svojím Stvoriteľom a uvedomiť si vlastnú hodnotu a dôstojnosť. V tichu a samote môže človek cez modlitbu prehovoriť k Bohu a naplniť svoju dušu pokojom a radosťou. Chrám je miestom stretnutia človeka s Bohom, predsieňou neba, kde časnosť získava nádych večnosti. Človek, ktorý pozerá na chrám akoby do zrkadla svojej duše, objavuje v sebe Boží obraz a sám sa stáva chrámom Ducha Svätého. Kostol v dedinskom či mestskom prostredí sa stal centrom duchovného a náboženského života. Jeho vonkajší vzhľad a interiér prezrádzali úroveň a kvalitu náboženského života farnosti a záujem ľudí o Cirkev a kresťanské hodnoty. Ak ľudia stratili záujem úprimne prežívať vieru, kostol zostal prázdnym a pustým miestom, ktoré odzrkadľovalo chlad a prázdnotu ľudského srdca. Naopak, vo farnostiach, kde ľudia boli oduševnení za kresťanské ideály, bol pre nich kostol vizitkou viery a dokonca ani v ťažkých sociálnych podmienkach nedovolili, aby chátral. Starostlivosť o úpravu a vzhľad chrámu, pravidelné návštevy na liturgických zhromaždeniach vždy boli a naďalej zostávajú dôkazom živej viery ľudí, ktorí pokladajú chrám za súčasť svojho osobného a spoločenského života.
Zapamätajme si, že najcennejšou hodnotou a najvzácnejším pokladom každého chrámu je človek, ktorý neprišiel obdivovať len jeho umeleckú a estetickú hodnotu, predovšetkým prišiel vnímať a prijať duchovné posolstvo tejto sakrálnej architektúry. Chrám, ktorý by bol hoci aj celý zo zlata a striebra a boli by v ňom tie najvzácnejšie umelecké sochy a obrazy, bez prítomnosti človeka by stratil svoju hodnotu, svoje srdce. Veď nebol postavený preto, aby sa stal kultúrnou pamiatkou, ale preto, aby sa stal znamením prítomnosti Boha na zemi a jeho stretnutia s človekom. Nech je náš chrám, ktorý slávi svoje narodeniny naďalej vždy ozdobený najcennejším pokladom, ktorým ste Vy, drahí veriaci, otcovia, matky, starí rodičia, chlapci, dievčatá… Vy všetci, pre ktorých sa stal chrám miestom modlitby a prameňom potrebných síl a milostí pre každodenný život. Nech sa stane znamením, ktoré nám pripomenie uprostred našej práce a plnenia našich povinnosti, že sa máme zahľadieť k nebesiam, po ktorých túži naša duša. A nech naša návšteva chrámu a aktívna účasť na liturgických slávnostiach je odpoveďou na toto volanie.
