Možnože advent vidíme len ako askézu. To je niečo bŕŕŕ! Toto zmrazí dnešného „moderného človeka“ lebo nenašiel zmysel ducha. Počujeme, ani nespomínajte tieto stredoveké praktiky. A predsa, Boh nám dal život, aby sme ho žili a nie premárnili. K tomu životu človek má mať úctu, vidieť ho ako poklad zodpovednosti vo viere. Ak ide o poslanie na ceste k Bohu, musí tu byť bdelosť a láska. Bez nej strácame kontakt s tým, ktorý je večná Láska.
Každý vek je poznačený silou tvorivého rozmachu, no vždy naplnený na ceste k Pôvodcovi, Stvoriteľovi i Vykupiteľovi.
Nám veriacim kresťanom má ísť o podstatu, že všetko hodnotné si vyžaduje bdelosť a námahu. Aj preto nás advent vyzýva k bdelosti, ostražitosti a láske. Toto platilo v staroveku, stredoveku aj dnes a bude platiť aj v budúcnosti. Tieto danosti nebrzdia človeka ba mu pomáhajú k jeho zveľadeniu na tele i na duši. Tvrdíme, že všetko čo za niečo stojí aj niečo stojí! Bdelosť a cieľavedomosť aj vo viere to je to, čo život ducha oživuje a skrášľuje. Preto nás Cirkev volá do adventného času.
Vstupujeme do doby adventu uprostred našich katolíckych rodín a adventný veniec je stredobodom upozornenia na to, že sa k niečomu blížime – k večnosti. Preto aj modlitba, tichosť, bdelosť a sústredenie ako prejav vďačnosti za prvý príchod Božieho Syna je silou našej viery. Toto všetko sa tiež spája aj s očakávaním druhého príchodu na konci časov Večného kráľa Ježiša. On sa vráti na túto zem, aby sme vydali počet, ako sme naplnili náš prejav lásky voči Bohu a ľuďom. „Ide tu o svet, kde sa vlk s baránkom budú spolu pásť“. Dnešný svet nám ukazuje, že na tejto ceste nie sme ešte na hodnote Božieho volania. V kresťanskom ponímaní advent i v náboženskej tradícií nie je len ticho a očakávanie ale aj bdením nad hodnotami Kristovho odkazu o posledných veciach. Má to byť pohľad do vlastného vnútra ako kráčame za pravdou spásy. Áno je treba „vynášať z komory veci nové i staré“, naše srdce má byť komorou pre Boží poklad. Tu treba upevňovať a porozmýšľať čo nás vzďaľuje od viery s Bohom. Mnohí definujú človeka, ako „anima rationalis“ teda rozumný živočích. „Myslím teda som“ hovorí Descartes a mnohí filozofi to vyznávajú s ním. Malo by tu ísť o prirodzený aj nadprirodzený zmysel života. Mysliteľ Berďajev hovorí: „Trpím teda som“. Máme teda tieto vlastnosti od Boha vo vedomí, vo svojom vnútri včleniť v advente do bdelosti a lásky. Advent je čas, kedy by sme tieto pravdy mali hlbšie poznávať aj pri pohľade do plameňa každej sviečky na adventnom venci.
Pri spätnom pohľade, ak sa ukáže, že viera a láska vyprchávajú a cesta k Bohu sa nám stráca, každoročne nám advent ukazuje a dáva nám možnosť prehĺbiť toto poznanie. Zmena je možná. „Prebuď sa ty čo spíš!“ Toto je potrebné vždy vnášať do našich životov do rodín i do každodennej cesty napredovania v úcte viere i láske.
Ó Bože kam sa svet náhli?
Dnes nemá nikto čas.
Predsa je tu advent zas, bdieť, stíšiť sa máme
Lebo je tu ľudstvo doráňané!
// Mons. Jozef Šechný, kanonik
