Hovorí sa, že ako sa človek správa za volantom, taký je aj v skutočnosti. Odhaľuje sa pri šoférovaní jeho povaha, dobré aj zlé črty. Sú vodiči, ktorí nemajú veľa ohľaduplnosti. Aj pri ceste do škôlky s deťmi zažívame ráno všelijaké situácie. Dnes napríklad nákladiak bezohľadne prefrndžal okolo trolejbusu a zrazil mu palice z elektrických drôtov. Auto išlo ďalej, akoby sa nič nestalo. Bez akéhokoľvek prepáčte alebo nebodaj pomoci šoférovi trolejbusu. Ten sa teda dosť „potešil“.
Ale veľakrát sa nám s deťmi stane, že si nás šoféri všimnú stáť na priechode pre chodcov. Spomalia, zablikajú a my vieme, že môžeme prejsť. Inokedy zas čakáme a čakáme, akoby sme boli na priechode neviditeľní. Jasné, máme prednosť až keď vstúpime na vozovku – podľa zákona. No ale kto by sa odvážil vstúpiť na cestu s dvoma malými deťmi a kočíkom, keď sa auto na vás rúti vyššou rýchlosťou (zrejme rýchlejšie ako treba) a nevyzerá, že by malo pribrzdiť či zastaviť? Istota je ostať stáť na chodníku a dúfať, že kolóna sa skončí alebo sa niekto zľutuje a dá nám prednosť.
Predpisy, zákony, pravidlá… to všetko máme na to, aby tu bol poriadok. Aj Boh dal svoje pravidlá a nezmenil ich od čias Mojžiša. Tak veľmi by sme ich chceli niekedy obísť. Veď sa ponáhľam, musím dupnúť na plyn! Čo tam po čakajúcich chodcoch. Veď nemám čas, načo by som chodil do kostola? Veď sa musíme s frajerkou spoznať aj telesne, načo s tým čakať do svadby? Je toho dosť… Človek len špekuluje alebo je lenivý hľadať pravdu.
Možno aj v týchto sviatkoch bude všade veľa áut a pôjde sa autom na mnohé návštevy. Skúsme sa pri tom všetkom, čo sa bude diať v našich životoch, pozrieť občas aj na to, čo sa deje v životoch tých druhých. Zastavme im či už na priechode, či už v kostole (ak si niekto potrebuje v preplnenom priestore sadnúť cez dlhšie obrady a ja už sedím pol hodiny, čiže som oddýchnutý/á). Alebo čokoľvek iné – vypočuť si niekoho problémy, počúvať v modlitbe Boží hlas… či nám náhodou nechce pripomenúť nejaké svoje „pravidlo“.
//jv
