Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách – v arménskej i etiópskej. Postupom času sa šíril na celú Cirkev.
Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom.
O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité. Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny). Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti. Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu – cítila bolesť. A keďže aj Kristus zomrel, hoci aj on bol bez hriechu, niet dôvodu pochybovať o Máriinej smrti.
Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto (por. Jn 14,1-14).
Nanebovzatej Panne Márii je zasvätených najviac mariánskych chrámov.
// prevzaté z http://www.zivotopisysvatych.sk –
