Náš Jozef, ako sme ho familiárne volali, sa narodil 18.9.1941 v Hendrichovciach ako jeden z piatich detí rodičov Jána Šechného a Doroty rodenej Antolíkovej. Jeho otec bol mlynár a teda sa narodil v mlyne a rodáci ho volali „ minárov Jožko“. Mal troch bratov, Vincent je starší a František je mladší a nebohý Imrich bol najmladší. Jediná sestra Mária je v súčasnosti našou solivarskou farníčkou. Jozef ako malé dieťa začal veľmi neskoro chodiť, mal už takmer 3 roky, keď mohol bez dozoru samostatne chodiť. Všetci, čo ste ho poznali, viete ako rýchlo chodil až do posledných chvíľ svojho života. To čo za mladosti ušetril doháňal po celý život. Základnú školu absolvoval v rodnej obci a „meštianku“ v obci Hermanovce, kde musel dochádzať autobusom. Jedného dňa sa veľmi neponáhľal a autobus odišiel. Vrátil sa domov, že už do školy neide, lebo ďalší autobus ide až o 3 hodiny. Jeho mamka to neakceptovala a náš Jožko musel absolvovať cestu dlhu 5 km do školy peší. Potom sa už nikdy nestalo, že ho autobus nechal.
Strednú školu, vtedy Jedenásťročnú strednú školu absolvoval v Sabinove, kde denno denne dochádzal autobusom. Po maturite sa rozhodol, že sa stane geodétom a prihlásil sa Priemyselnú školu stavebnú a zememeračskú do Košíc, kde absolvoval nadstavbové štúdium, ktoré ukončil v roku 1961. Po škole pracoval ako zememeráč a v čižmách, v čase aj nečase, ako za detstva brodil sa po poliach a cestách Východného Slovenska, aby zameral potrebné parcely pre kataster. Preto veľmi dobre poznal takmer všetky dediny Šariša, Spiša aj Zemplína.
Jeho túžba po kňazstve bolo dlho skrytá v jeho duší a pre rodinu bolo veľké prekvapenie keď využil krátke zmätky v štáte pred následnou normalizáciou a bol prijatý na Teologickú fakultu a do jediného seminára v Bratislave. Už v seminári vtedajší režim zaregistroval, že ho Jozef nemá veľmi v obľube, čo sa prejavilo aj po jeho vysvätení za kňaza v roku 1974. Zostal takmer pol roka bez kaplanského miesta. Po kaplanskom mieste v Prešove a Humennom dostal farnosť „na konci sveta“ v Hažlíne, kde však pôsobil veľmi krátko.
Najviac peripetií s vtedajšou mocou mal v Gaboltove. Keďže ide o známe pútnické miesto bol stále pod drobnohľadom „cirkevného tajomníka“. Prvé problémy nastali keď začal rekonštruovať farskú budovu. Udajne sa odchyľoval od schváleného projektu tak každú chvíľu ho hľadala nejaká kontrola. Raz sa stalo, že prišli na kontrolu noví kontrolóri a hľadali pána farára. Pán kanonik bol v montérkách na lešení a nechceli mu uveriť, že on je skutočný farár.
Odpusty v Gaboltove sa každoročne čo do počtu pútnikov zväčšovali a preto vtedajšia vrchnosť hľadala rôzne spôsoby, ako prekaziť ich hladký priebeh. Pred jedným odpustom prenikla informácia, že vrchnosť sa pripravuje v čase odpustu vypnúť v Gaboltove elektrinu. Jozef sa to dozvedel a cez známych podporovateľov katolíckej cirkvi zabezpečil elektrocentrálu, ktorú ukryli do garáže a bola pripravená zabezpečiť elektrinu na pútnickom mieste. Asi sa to dostalo do uši vrchnosti tak nakoniec elektrinu nevypli.
Po každom odpuste ho obyčajne navštívili v pondelok na fare pracovníci Okresného národného výboru, aby ho kritizovali, čo všetko bolo nedobre z ich pohľadu. Po jednom odpuste pán kanonik hneď v pondelok zavčasu odišiel na dovolenku do Maďarska a keď sa po týždni vrátil, už ich výhrady neboli aktuálne. Nestihli si totiž všimnúť, že iný odbor ONV mu schválil na tento týždeň dovolenku.
Týmto príspevkom chceme poukázať na to, že pán kanonik bol človek, ktorý vyšiel z nášho slovenského vidieckeho ľudu, bol človek z mäsa a kosti a vážil sa tak každého človeka, s ktorým sa stretol. Vedel sa chytiť aj lopaty, ak to bolo treba a zasmiať sa aj nad svojimi chybami. Chceme preto,aby ste si ho takého pamätali a spomínali naňho s láskou. Pred svojou sedemdesiatkou napísal otcovi arcibiskupovi list, v ktorom sa zamýšľal nad svojím kňazským životom. Pýtal sa v ňom sám seba: „ Bol som užitočným kňazom pre Cirkev?“ Dnes už pozná odpoveď od svojho najvyššieho pastiera. My sa modlíme, aby jeho hodnotenie bolo milosrdné.
Milan Tkáčik
