Bratislava 21. marca (TK KBS) Pápež František dnes vymenoval nového rožňavského biskupa. Stal sa ním Mons. Stanislav Stolárik. Pred necelým mesiacom, 27. februára 2015, oslávil 60. narodeniny. Pri tejto príležitosti s ním, ešte ako košickým pomocným biskupom, pripravili rozhovor Katolícke noviny. Spomínal v ňom nielen na svoje detstvo, roky v seminári, kňazskú vysviacku, ale prezradil aj to, prečo mu je blízka filozofia. Rozhovor prinášame v plnom znení.
Pochádzate z rodiny, kde ste boli ôsmi súrodenci. Bolo teda u vás doma veselo?
Myslím si, že každý si vie predstaviť, že keď nás bolo viacero detí, tak bolo aj veselo, ale, samozrejme, nie od rána do večera, že by nebolo povinností a starostí. Aj sme niečo povystrájali a potom sme za to museli aj niečo zniesť, ale bolo to veľmi krásne obdobie.
Stretávate sa pravidelne so svojimi súrodencami a ich rodinami? Sú aj dnes pre vás oporou a najdôležitejšími ľuďmi vo vašom živote?
Život nás nejako rozvial po svete. Naša komunikácia je pravidelná, ale nie častá, no my, čo sme zostali v Košiciach, sa stretávame pravidelne. Pochopiteľne, súrodenci so svojimi rodinami sú mojimi najbližšími ľuďmi. V rodine jeden druhého okresáva, vychováva a tak aj pripravuje do života. Ja sa len teším, že mám takých súrodencov, akých mám, a ďakujem Bohu za nich aj za ich rodinných príslušníkov.
Podporovali vás vo vašom rozhodnutí pre duchovné povolanie rodičia a súrodenci?
Odkedy sa moja mama vydala, modlievala sa, aby mala syna kňaza. Narodil som sa siedmy v poradí. Ešte pred mojím narodením jeden brat ako malé dieťa zomrel. Musela to byť pre mamu veľká skúška v tom všetkom, čo musela prežívať pri výchove detí a pri udržiavaní rodinného krbu, ale stále v sebe nosila túžbu mať syna kňaza. Sama mala brata kňaza, sestru rehoľníčku. Aj z ďalšieho príbuzenstva boli duchovné povolania a boli aj z otcovej strany. Takže duchovná niť v našej rodine bola veľmi živá. Zo strany rodičov som cítil veľkú podporu. Čo sa týka súrodencov, rástli sme v Košiciach, teda nie v prostredí, ktoré by bolo jednoliate, ktoré by vytváralo konfesijnú jednotu, ale žili sme v rôznorodom prostredí rôznych názorov a postojov – aj v školských triedach, takže sa to dotýkalo každého z nás. To si vyžadovalo, aby sa človek dokázal obhájiť. Keď som sa rozhodol stať kňazom, aj pod vplyvom okolností vtedajšieho času sa u niektorých súrodencov objavili obavy, či mi nebudú škodiť komunisti a eštebáci. No vždy som cítil ich podporu – vtedy aj dnes.
Čo vám dali rodičia do života?
Rodičia nám dali všetko, čo mohli, dali nám istotu rodiny, dali nám zázemie rodiny a dali nám lásku rodičov. Tým nechcem povedať, že u nás nebola aj určitá prísnosť, vyžadovanie, vedenie k zodpovednosti – to všetko u nás bolo – ale za tým a nad tým bola istota rodiny.
Mnohodetné rodiny neboli v minulosti raritou, ako je to dnes. Ak sa dnes v rodine čaká tretie, štvrté, piate dieťa, ľudia z okolia na túto rodinu pozerajú cez prsty a klopú si na čelo. Ako by ste povzbudili mnohodetné rodiny?
Každému by som veľmi odporúčal počúvať katechézy Svätého Otca Františka o rodine; včera – 11. februára – hovoril o svojej mame. Pápež pochádza z piatich detí. Keď sa pýtali jeho mamy, ktoré dieťa má najradšej, odpovedala – pozrite, mám päť prstov, a keď ma po ktoromkoľvek udriete, každý ma zabolí rovnako. Mám ich rovnako rada. Čo sa týka početných rodín, u nás doma sme sa vedeli aj ponaťahovať i pohnevať, ale vedeli sme si aj odpustiť a pomôcť si, čo bola vynikajúca škola pre ďalší život. Aj my sme žili pod tlakom prostredia, lebo sme žili skromne, dlho sme nemali televízor, o aute a chate ani nehovorím, ako súrodenci sme nosili veci jeden po druhom – no boli ľudia, ktorí mi to s posmechom hodili do očí. Ďalšou vecou, s ktorou sa bolo treba často vyrovnať, boli reči, že sme na ťarchu spoločnosti, že spoločnosť na nás dáva najviac. Áno, štát dáva rodinné prídavky, no len čo deti dospejú a začnú pracovať, odvádzajú štátu dane. Na západnej civilizácii vidíme, že vymiera. Prečo? Lebo sme si najprv dali nahovoriť, že zem neuživí ľudí. A dnes Európska únia platí za to, aby sa zem neobrábala. Každému odporúčam, aby si zachoval prirodzený sedliacky rozum a videl veľkú hodnotu aj v početnej rodine. Nehovorím, že to nie je náročné pre rodičov; je to náročné, ale títo rodičia zakusujú aj najväčšiu satisfakciu, keď vidia svoje deti.
Dieťa je nezaslúžený Boží dar. Aj preto sa v Košiciach v roku 2013 uskutočnil a v Bratislave bude tento rok Pochod za život. Prečo podľa vás treba vyjadrovať podporu životu aj takýmito verejnými manifestáciami?
V kontinuite pohľadu na rodinu vidíme to, čo bolo aj za komunizmu – vtesnať nás do kostolov – tam si robte, čo chcete, ale za komunizmu sme ani tam nemohli robiť, čo sme chceli, lebo cirkevní tajomníci, eštebáci a ďalší nás vždy držali v ostražitosti, aby sa neudialo niečo, čo by nebolo odsúhlasené, schválené. Tak to vyzerá, že aj dnešok nás chce vohnať do priestorov ohraničených múrmi kostolov. Tu však treba vystúpiť, lebo kresťanstvo nie je muzeálny artefakt, ale to, čo prekvasuje spoločnosť; a treba vyjsť von – aj preto, aby zaznela Ježišova otázka: Prečo ma biješ?
Útoky na rodinu sú dnes veľmi sofistikované. Pri referende jedna z požiadaviek bola, aby rodičia mali voľbu pri výchove detí a neboli nútení posielať deti na takzvanú sexuálnu výchovu, pod ktorou sa vlastne skrývajú sexuálne praktiky. Rodičia chceli, aby mali voľbu a aby za to neboli súdne trestaní, postihovaní. Ale o tom nehovorí nikto. Nikto nehovorí o skupine takmer 950-tisíc ľudí, z ktorých väčšina odpovedala áno na tretiu referendovú otázku. A to ma bolí. Preto treba vychádzať do ulíc. Na pochod za život prišlo do Košíc 80- až 100-tisíc ľudí, teraz prišlo k urnám 950-tisíc. Nech je to pozvánka na pochod do Bratislavy pre tých, ktorým nie je jedno, ako budú vychovávané ďalšie generácie. Kedykoľvek vzíde niečo, čo vyvolá otázku vyslovenú Ježišom: Prečo ma biješ?, treba sa znova zmobilizovať a aj na verejnosti ukázať, že s týmto nesúhlasíme.
Pre štúdium teológie ste sa rozhodli v čase totalitného režimu, ktorý neprial duchovným povolaniam. Stretli ste sa aj vy s nepriateľstvom voči vám v tomto smere?
Študoval som na SVŠ na Šmeralke, dnešná Poštová ulica v Košiciach. Naša trieda bola rôznorodá, ale vzájomne sme sa rešpektovali. Od spolužiakov som v súvislosti s mojím záujmom o štúdium teológie necítil nič zlé. No treba brať do úvahy fakt, že vtedy sa prihláška na teológiu podávala cez biskupský úrad. Cez školu som si podával prihlášku na prírodné vedy – na geografiu do Bratislavy. Zemepis a dejepis mi totiž boli vždy blízke. Pravdaže, moja prihláška na teológiu mala spätnú reakciu – na školu prišiel cirkevný tajomník a eštebáci. Na škole to však na vtedajší čas v roku 1973, keď bol vrchol normalizácie, zobrali normálne. Aj za mojím otcom prišiel cirkevný tajomník s návrhom, že ak si vyberiem akúkoľvek inú vysokú školu, dostanem sa tam. Ja som povedal, že chcem ísť len na teológiu. Keď sa prevalilo, že som nebol v Bratislave na prijímačkách na prírodné vedy, ale na teológiu, dozvedel som sa, že jeden spolužiak stretol druhého v autobuse a kričal naňho: „Vieš, kam išiel Stano? Išiel sa učiť za biskupa!“ Aké prorocké slová. (Smiech.)
Bola vaša cesta ku kňazstvu priamočiara? Nerozmýšľali ste o inom povolaní?
Spomenul som rodinné zázemie, kde to duchovno bolo, a dostával som aj otázky, či by som sa nechcel stať kňazom. Ja som chcel byť futbalista a futbalu som venoval dosť času. Hral som za žiakov, za Lokomotívu, za školu, na ulici, ale keď sa mi už trošku začalo dariť, začal ma bolieť palec na nohe. Keď som kopol do lopty, videl som všetky hviezdy. Pamätám sa na moment na schodoch do pivnice, ako mi otec po východniarsky povedal: „Chlapče, ty še možeš štorcovac, jak chceš, aj tak ce Pán Boh dostane tam, dze chce.“ Áno, Pán Boh ma viedol, aj keď som sa krútil.
Ešte prezradím jednu spomienku – keď som videl pána biskupa Čárskeho, ako prišiel zo sakristie pred svätyňu a prezliekal sa, ja taký malý chlapec, mal som päť či šesť rokov a nerád som sa prezliekal, som vravel, že nikdy nechcem byť biskupom, lebo ten sa len oblieka a prezlieka.
Kto bol vaším duchovným vodcom, vzorom?
Nechcel by som hovoriť iba o jednom kňazovi. V Košiciach pôsobilo počas môjho detstva a mladosti veľa kňazov. Iste, niektorí mi boli bližší a venovali mi možno aj viac času, ale dovolím si povedať, že každý kňaz, ktorý bol v Košiciach – a vymenilo sa ich tu veľa – každý vo mne niečo zanechal – takže ja im chcem všetkým povedať, mnohým už do večnosti, že ďakujem Pánu Bohu za ich príklad, modlitby, podporu.
Môžete prezradiť aj nejaké úsmevné momenty zo štúdia na bohosloveckej fakulte?
Keď som nastúpil do prvého ročníka, bolo nás dvadsať z celého Slovenska. Jednou z akcií v seminári boli futbalové zápasy. Najlepší boli piataci, tých bolo aj najviac, možno okolo osemdesiat, a bili všetkých zaradom. No prišiel čas hrať s nami. Prehrali. Dva : jedna. Mne sa podarilo dať oba góly. Po zápase nasledoval akože smútočný sprievod pre piatakov z petržalského štadióna Spojov do seminára.
Raz v máji, keď už bolo veľmi teplo, sa zrazu na Kapitulskej ulici objavila lopta a tak sme v reverendách hrali niekoľko večerov futbal. Bratislava bola vo vytržení, že farári hrajú futbal.
A ešte jedna krásna spomienka: na Veľkú noc sme nechodili domov, tríduum sme prežívali v seminári, chodili sme spievať pašie a asistovať do bratislavských kostolov. Vrcholom bola vždy Veľkonočná vigília. No po pôste prišla ešte jedna nádherná vec – kto aký balík dostal, všetci sme sa zišli a vytvorili komúnio. To bolo vždy radosti!
Tých nádherných chvíľ v seminári bolo veľa a považujem ich za najkrajšie obdobie môjho života.
Kňazskú vysviacku ste prijali v roku 1978 v Dóme sv. Martina v Bratislave. Ktorý moment z vysviacky si dodnes živo pamätáte?
Aj keď totalitný režim neprial náboženstvu a duchovným povolaniam, vysviackami vždy žilo celé Slovensko. Dóm sv. Martina bol preplnený, dostať sa tam nebolo jednoduché. Pamätám sa, že vtedy ešte bolo na dóme lešenie a bolo horúco. Ako novokňazi sme od detí z celého Slovenska dostávali duchovné kytičky, modlitby, čo za nás obetovali.
Spomínam si na miestnosť, kde sme sa pred vysviackou obliekali, ako som v duchovnom zadumaní očakával túto chvíľu, lebo vo vtedajšom režime, pokiaľ z nás biskup nezložil ruky, nebolo isté, či z nás budú kňazi.
Stali sa zo spolužiakov priatelia na celý život?
Bolo nás dvadsať, vytvárali sa veľmi krásne vzťahy. Dodnes sa každý rok stretávame. Tento rok už budeme väčšina jubilanti. Myslím si, že ako ročník sme vytvorili jeden krásny celok, spoločenstvo.
Prednášate dejiny filozofie, úvod do filozofie a filozofiu náboženstva. Ktorí filozofi vás svojím životom a dielom najviac oslovili? Koho dielo je podľa vás neprekonané a stále inšpirujúce?
Často dostávam otázku, čím filozofia môže vstúpiť do života, lebo filozofia ako taká je naozaj krkolomná a študenti s ňou majú trápenie, nie sú pripravení na abstraktný štýl myslenia. Čo sa týka životného diela, stále v sebe nosím veľkého pápeža sv. Jána Pavla II. – predsa len 27 rokov sme s ním aj na Slovensku kráčali spolu. Pre mňa je to neprekonateľný autor. Tým nechcem povedať, že Benedikt XVI. alebo Svätý Otec František nie sú výnimoční teológovia. Keď hovoríme o filozofii ako takej, vždy sa snažím ukázať študentom aj to, čo znamená pre život. A tu často vidíme, ako niektoré krkolomné konštrukcie abstraktného charakteru veľmi konkrétne vstupujú do života. Napríklad platonizmus – môžeme ho hodnotiť, ako chceme, ale tam sú zárodky totalitného systému. Toto preberá aj Nietzsche, aj Hegel a nemeckí nacisti, aj komunisti. Isté princípy, ktoré sa pretavili do niektorej ideológie, mali najprv svoje zadefinovanie u niektorého filozofa.
Prečo je pre kňaza dôležité vzdelanie? Prečo treba, aby veriaci mali nielen dobrého, ale aj vzdelaného pastiera?
Pre každého človeka, nielen pre kňaza, je veľmi dôležité vzdelanie. Tu by som si dovolil rozlíšiť vzdelanie a ešte viac myslenie. Aj vzdelanie má napomôcť myslenie, ale nie je to tak vždy, nie je to samozrejmé. Môžeme byť inak kapacitne postavení a aj všeličo ďalšie môže zohrávať v našom živote úlohu, dospieť však k mysleniu si vyžaduje náročnú cestu. Chcel som ísť študovať do Ríma, kam som sa nedostal, tak som si urobil doktorát histórie – no vtedajší košický biskup Alojz Tkáč mi povedal, že budem prednášať filozofiu. To znamenalo – použijem východniarsky výraz — prekapčať (prepnúť) v hlave. Začal som študovať filozofiu v Krakove – nebolo to jednoduché, ale keď si človek k tomu sadne a venuje potrebný čas, hoci som musel byť vtedy aj dekan, farár, aj vyučovať, aj stavať kostoly a fary, dovolím si povedať, že toto štúdium ma priviedlo k mysleniu. Na akej úrovni, to nech posúdia iní. Každému prajem, aby mal možnosť vzdelania a aby vzdelanie každého priviedlo k mysleniu, lebo myslenie vedie k rozlišovaniu. A rozlišovanie vedie k tomu, že vieme, že rodina je základ ľudskej spoločnosti a kto atakuje rodinu, búra spoločnosť. Všetky historické dôkazy hovoria, že ak sa nejaká spoločnosť postavila proti rodine, civilizácia sa stratila.
Čo rád čítate?
Mám veľa „povinnej“ literatúry, lebo sa musím pripravovať na homílie aj si aktualizovať niektoré novšie postrehy k prednáškam. Najradšej čítam literatúru, ktorá robí určitý ponor do duše človeka, sveta, spoločnosti, dotýka sa problémov, ktorými žijeme či sme žili v minulosti, lebo ak porozumieme minulosti, otvára sa nám určitý priestor, aby sme lepšie porozumeli prítomnosť. Český filozof Patočka, ale aj ďalší filozofi hovorili o horizonte času – teda o tom, že danej chvíli, ktorú práve prežívame, predchádzali iné chvíle. Tento horizont času, v ktorom sa teraz stretávame pri tomto rozhovore, zároveň otvára budúcnosť: tento náš rozhovor budú mať ľudia v rukách a budú si ho môcť prečítať.
Máte čas aj na záľuby a koníčky? Čomu sa venujete vo voľnom čase, ak nejaký máte?
Futbal, hokej a vôbec šport, ale už len v správach. Keď je finále majstrovstiev, tak si ho pozriem. Niekedy však vypnem zvuk a venujem sa práci a gól si pozriem v repríze. Neberiem však tragicky, keď náš tím prehrá, a nehromžím na našich chlapcov, možno väčšmi s nimi súcitím, keď sa im niečo nepodarí. Rád si pozriem dobrú a inteligentnú detektívku, pri ktorej treba myslieť a kde sa odhaľujú súvislosti aj vnútri človeka.
Dožívate sa 60 rokov. Šesťdesiatročný človek je už plný zrelosti, rozvahy… Čo si vy osobne prajete k tomuto životnému jubileu?
(Úsmev.) Želám si, aby to, čo ste povedali, bola pravda. Prosím o Božie požehnanie a modlím sa, aby som denne vedel zachytávať to, čo mi hovorí Pán. Každý deň je nový a každý deň nás aj Pán Boh oslovuje niečím novým. A keď to spoznám, aby som mal odvahu a silu to aj dotiahnuť do konca. Okrem toho želám sebe i všetkým mojim drahým zdravie. Dívam sa s veľkou vďakou a úctou na svojich rodičov, súrodencov – dvoch už mám vo večnosti – a množstvo dobrodincov, ktorých som počas svojej pastorácie stretol, ktorí boli pre mňa povzbudením svojou jednoduchosťou i zodpovednosťou pred Pánom. Mnohým posielam poďakovanie do tohto života, niektorým do večnosti, no na všetkých pamätám pri svätých omšiach a modlitbách – zvlášť v týchto dňoch.
Zdroj: Katolícke noviny 9/2015 / Jaroslav Fabian, Zuzana Artimová
Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk)
