Je to štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní Pána. Pán Ježiš, víťaz nad hriechom a smrťou, nás predišiel do večného príbytku, aby nám dal jasnú nádej, že kde je on naša hlava, prvorodený, aj my jeho údy budeme v tej istej sláve. Ježišova ľudská prirodzenosť (a tá je z našej prirodzenosti – okrem hriechu) už prebýva pri Otcovi.
Sviatok Nanebovstúpenia pochádza už z apoštolských čias. Pán Ježiš vystúpil do neba pred očami apoštolov na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní z Olivovej hory. Už svätý Augustín (432) spomína vo svojej homílii tento sviatok. Svätá Helena dala postaviť chrám na Olivovej hore na mieste, kde sa Pán vyzdvihol do neba. Na sviatok Nanebovstúpenia sem prúdili zástupy, aby s horiacimi sviecami a fakľami oslávili tento deň.
Ako osobitný sviatok sa začal sláviť v druhej polovici 4. stor. ako o tom svedčí svätý Ján Zlatoústy (407), (predtým sa slávil podľa všeobecného Kristovho veľkonočného tajomstva päťdesiatich dní). Svätý Ján Zlatoústy píše: Nedávno sme slávili sviatok Kríža, Umučenia, Zmŕtvychvstania a potom Nanebovstúpenia nášho Pána Ježiša Krista; dnes sme povýšení až k samému vrcholu dobier, prišli sme k metropole sviatkov (Turíc). A svätý Augustín (432) má na tento sviatok homíliu: „Dnes náš Pán, Ježiš Kristus, vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce.“
Tento sviatok má mať vigílnu svätú omšu.
// spracované podľa: Nábožné výlevy, SSV, 2010 –
