Farský kostol
Zeleným štvrtkom sme začali Pánovu spásonosnú cestu víťazstva nad smrťou. Slávili sme spomienku na poslednú večeru, pri ktorej Kristus ustanovil sviatosť Eucharistie a sviatosť kňazstva. Zviazali sa zvony a ostal už potom iba hlas rapkáčov a klepáčov, ako predzvesť smútku a Kristovho utrpenia. Bohostánok zostal prázdny – Ježiš je sám v modlitbe v Getsemanskej záhrade pripravený plniť vôľu svojho Otca a vypiť celý kalich utrpenia.
Veľký piatok sme začali tradične posvätnými čítaniami a pobožnosťou krížovej cesty ulicami Solivaru až ku kostolu sv. Štefana Uhorského na Hrádok. Hoci nám tohto roku počasie neprialo, zúčastnili sme sa v hojnom počte a priblížili sme si utrpenie Krista na svojej poslednej ceste. Kňaz ležiaci pred oltárom je znakom hlbokej ľútosti nad tým, že aj my sme svojimi hriechmi prispeli k Pánovmu utrpeniu. Takto sme začínali obrady Veľkého piatku, v pripomenutí si Toho, ktorý sa pokoril až do prachu zeme a nechal sa potupiť až na smrť na kríži. Z úcty k tomuto krížu, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta, sme si tento kríž uctili. Nakoniec sme Krista akoby sprevádzali na ceste do hrobu, v ktorom spočinul až do Veľkonočnej Vigílie.
Dnes plače vládca pekiel: „Už je koniec mojej moci! Pastier sa dal ukrižovať, aby vzkriesil Adama. Strácam všetkých, ktorým som kraľoval. Donútil ma prepustiť tých, ktorých som pohltil.“ Ukrižovaný hroby otvoril a zosnulým vystúpiť dovolil. Bezmocná je vláda smrti.“ /Stichira, 8.hlas svetlého týždňa/
„Kristus svetlo sveta.“ Kňaz s týmto trojitým zvolaním vstúpil do kostola, aby svetlo sviece ako symbol Krista prežiarilo tmu, aby víťazný Kristus ako svetlo zažiaril v našich srdciach. Veľkonočný chválospev len umocnil prežívanie tohto nádherného vykupiteľského diela. A potom za hlaholu zvonov sme spievali Aleluja. Kristus skutočne vstal z mŕtvych. Radosť bola o to väčšia, že sme do nášho spoločenstva v Cirkvi prijali sestru Alžbetu, ktorej boli udelené všetky iniciačné sviatosti a stala sa tak plnohodnotnou členkou našej farnosti.
Prežívanie veľkonočného trojdnia sme zavŕšili v nedeľu poobede slávnostnými vešperami a procesiou z farského kostola do kostola na Soľnej Bani so Vzkrieseným Kristom.
„Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol, a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ /Tropár vzkriesenia/
// Stanislav Lukáč
Soľná Baňa
Veľkonočné trojdnie na Soľnej Bani sa začalo na Zelený štvrtok o 16.30. Počas tejto sv. omše p. kaplán Lukáš Poklemba mužom a chlapcom umyl nohy. Je to na znak Ježišovej pokory, ktorú prejavil tým, že svojím učeníkom umýval nohy.
Veľký piatok bol pripomenutím Ježišovej smrti na kríži. Na kríži, ktorý má svoj horizontálny a vertikálny význam pre človeka. Odhalenie kríža, ktoré je sprevádzané spevom: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta“, nám sprítomňuje tajomstvo Ježišovej smrti a jeho význam pre tento včasný svet.
Biela sobota je dňom tajomného očakávania. Splní sa to čo sľúbil svojim učeníkom? Vstane z mŕtvych? Odpoveď na tieto otázky dáva samotná veľkonočná vigília nám všetkým. Ježiš Kristus skutočne vstal z mŕtvych. Nikto ho neukradol ani nepremiestnil…
// Stanislav Rentka
Ruská Nová Ves
Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom cirkevného liturgického roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Pre spoločenstvo rímskokatolíckych veriacich v Ruskej Novej Vsi tento sviatok v tomto roku bol o to významnejší, že slávenia sa konali po prvýkrát v priestoroch novopostaveného kostola. Duchovná príprava na tieto slávenia sa začala Popolcovou stredou, 40 dní pred Veľkou nocou. Počas pôstneho obdobia sa mnohí veriaci snažili duchovne obnovovať, pripraviť si pre tieto sväté tajomstvá ochotné a vnímavé srdcia i duše, zamýšľať sa nad svojim životom, zúčastňovať sa na pobožnostiach krížovej cesty s vyvrcholením obdobia prípravy prijatím sviatosti zmierenia.
Večernou sv. omšou na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok vstúpili veriaci do slávenia Veľkonočného trojdnia. V prvej časti slávenia svätej omše, si pripomínali udalosti Pánovej večere, ustanovenia Oltárnej sviatosti, sviatosti kňazstva a Pánov príkaz bratskej lásky. Po homílii nasledoval obrad umývania nôh. Tak ako Ježiš pri Poslednej večeri urobil apoštolom, tak celebrant o. Štefan Oslovič umýval nohy vybraným mužom z našej filiálky. V tomto geste viditeľným spôsobom preukázal nekonečnú lásku Boha, ktorý sa skláňa k nám a dáva nám príklad opravdivej oddanej služby.
Obrady Veľkého piatku – dňa utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista veriacim pripomínali potupnú smrť Ježiša Krista na kríži.
Osobitnou časťou bohoslužby slova sa stal prednes pašií – dejinných udalosti umučenia Ježiša Krista podľa sv. Jána. Po povzbudivých slovách homílie duchovný otec Štefan predniesol slávnostné modlitby veriacich. V druhej časti liturgie nasledovala poklona sv. krížu, zhotovému osobitne pre túto príležitosť, symbolizujúceho Kristovu vykupiteľskú smrť na dreve kríža. Celebrant pred oltárom vykonal obrad odhalenia kríža a nasledovalo osobitné uctenie kríža poklonou. V tretej časti liturgie pristúpili veriaci k svätému prijímaniu, po ktorom kňaz preniesol sviatosť oltárnu do Božieho hrobu a vystavil na verejnú poklonu na pamiatku Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, keď veriaci prichádzali k celonočnej adorácii aj počas dňa do 15. Hodiny, kedy po odložení Oltárnej sviatosti bola vysluhovaná o. Pavlom Fedorkom posviacka veľkonočných pokrmov za hojnej účasti veriacich.
Biela sobota bola predobrazom v očakávaní udalosti vzkriesenia pri obradoch Veľkonočnej vigílie. Obrad začínal požehnaním ohňa pred kostolom, od ktorého sa zapálila veľkonočná svieca – paškál a od nej postupne sa rozhoreli plamienky sviec zúčastnených veriacich, svetlo ktorých symbolizovalo vzkrieseného Krista.
Osobitné čaro priniesol do radov veriacich slávnostný sprievod – procesia ako obraz oslavy Kristovho zmŕtvychvstania, mimo kostol k verejnému krížu. Po návrate do kostola zaznel hymnus Teba Bože chválime a pieseň Ctíme túto sviatosť slávnu s požehnaním so Sviatosťou oltárnou. Na záver zaznela mariánska antifóna Raduj sa nebies Kráľovná.
Pre veriacich slávenie obradov Veľkej noci ako tajomstva utrpenia, smrti a vzkriesenia sa stali nielen pripomienkou dávnej histórie, ale duchovnou posilou do každého dňa.
Týmto spôsobom chceme poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k dôstojnému sláveniu Veľkonočných sviatkov v Ruskej Novej Vsi.
Všetkým vyslovujeme úprimné Pán Boh zaplať!
// Ján Seman
Haniska
Pravdepodobne na Zelený štvrtok nebolo človeka, ktorý by do chrámu vstúpil bez nejakého úmyslu či očakávania. Hoci tie naše očakávania boli rôzne, všetkých nás spojila túžba prežiť s Ježišom tie najbolestnejšie a pritom také „životodarné“ chvíle.
Na Zelený štvrtok sme s Pánom Ježišom slávili poslednú večeru. Pri obrade umývania nôh mnohí z nás pocítili nutkanie vystrieť tú svoju, keďže uvedomenie si našej hriešnosti v nás vzbudilo túžbu očistiť sa.
V piatok ráno sme sa všetci stretli na spoločnej krížovej ceste. A hoci nám počasie neprialo, predsa len sme sa rozhodli kráčať s Ježišom pomedzi snehové vločky a aspoň takýmto spôsobom uľahčiť mu bremeno kríža. Večer pri obradoch Veľkého piatku sme si pripomenuli utrpenie a smrť Ježiša Krista. Vdp. Lukáš – vo svojom príhovore – priblížil symboliku a podstatu kríža. Tento večer patril úcte krížu; krížu, ktorý sa nás tak bytostne dotýka.
Počas celej noci a nasledujúceho dňa mnohí z nás prichádzali k Božiemu hrobu – ďakovať, ale aj vylievať si svoje srdce, prosiť, ale aj odprosovať. Boli to osobné stretnutia s našim Pánom.
Ani sme sa nenazdali a v našom chráme sa opäť rozozvučali zvony a zaznelo slávnostné Glória. Pocítili sme radosť a popravde aj úľavu – teraz skôr myslím na tých, ktorí sa starali o to, aby sme tieto „veľké dni“ prežili dôstojne. Totiž mnohí z nás – ktorí sa aktívnejšie zapájali do diania týkajúceho sa obradov Veľkého týždňa – sme vstupovali do „trojdňa“ s obavou a s mnohými otázkami na perách. Avšak vďaka vdp. Lukášovi, ktorý nám krok po kroku s trpezlivosťou vysvetlil každý úkon, sme aj my mohli prežiť tieto dni bez väčšieho stresu.
// Jozef Tomko
Teriakovce
Najväčšie sviatky roka, boli doprevádzané duchovnou obnovou, ktorá sa uskutočnila v posledný marcový týždeň. Sv. omše v našej filiálke celebroval dp. kaplán Štefan Oslovič. Kázňou ma zaujal tým, keď v nej spomínal, ako mu otec vravieval, keď odchádzal na dlhší čas z domova: Pamätaj, že si „Oslovič!“
Pamätáme aj my stále na to, keď opúšťame prah nášho domova, že sme kresťania? Konáme tak, ako nám to desatoro prikazuje?
V dnešnej dobe je to ťažké, lebo niekedy ani sami nevieme, čo je dobré a čo zlé. Dobrou inšpiráciou nám môže byť tretia kapitola Títovho listu (Tít 3, 1 – 11), ktorú málo ľudí pozná.
// Lukáš Oravec
Komunitno – pastoračné centrum Jána Pavla II. Na Šváboch
Na Zelený štvrtok sme si pripomenuli Poslednú večeru Pána a udalosti, ktoré sa vtedy vykonali. Umytím nôh Ježiš ukázal, že sa neprišiel dať obsluhovať, ale slúžiť. Týmto svojím činom nám dal vzor, ako by sme mali my v našich životoch konať. Aj tohto roku bol v KPC obrad umývania nôh, kde duchovný otec Pavol Fedorko umyl dvanástim mužom nohy. V homílii práve na tento akt poukázal. Slúžiť si máme navzájom v našich životoch a nevyvyšovať sa. Keď bola sviatosť oltárna prenesená do kaplnky sv. Františka, čítali sa v kaplnke kapitoly z Jánovho evanjelia, kým mnohí veriaci ešte bdeli s opusteným Kristom.
Veľký piatok – deň, pre ktorý prišiel Ježiš na túto zem. Spoločne sme slávili obrady Veľkého piatku a uvažovali o jeho umučení a smrti. Cieľom celej liturgie je poklona svätého kríža. Mladí speváci zaspievali pašie. Otec Pavol Fedorko v homílií vyrozprával krásny príbeh o otcovi, ktorý obetoval svojho jediného syna na záchranu celého ľudstva. Svet trápila ničivá choroba a iba tento jediný človek na zemi mal vo svojej krvi protilátky. Žiaľ, bolo to malé dieťa a muselo dať všetku svoju krv, ináč by svet nezachránil. Tento príbeh poukázal na to, že Boh obetoval svojho Syna. „Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jediného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3:16) Obetovaním Ježiša Krista sa končí obetovanie podľa Starého zákona.
Po dráme Veľkého piatku je Biela sobota určitým kontrastom. Celý tento deň je poznačený tichom, ktoré je plné očakávania a vrcholí takým radostným spôsobom, že ho možno porovnať len s atmosférou Vianoc. Nečudo, veď to, čo sa na Vianoce začína, dosahuje vrchol na Veľkú noc. Slávnostne sme požehnali oheň a zapálili paškál, ktorý rozosvietil tmavú aulu KPC pri speve „Kristus – svetlo sveta“. Vypočuli sme si všetky liturgické čítania, obnovili sme si krstné sľuby a slávili Eucharistickú liturgiu. Otec Pavol Fedorko v homílií poukázal na okamih krátkeho smútku nad zosnulým, ale aj veľkej radosti, lebo vedel, čo má prísť. Prirovnal to v krásnom príbehu, v ktorom ako si na smrteľnej posteli žiadala žena do jednej ruky ruženec a do druhej vidličku. Keď sa jej pýtali, prečo práve vidličku, tak odpovedala, lebo očakáva ešte dezert – vzkriesenie. Aj ľuďom na sídlisku Šváby účastníci veľkonočnej vigílie ohlásili, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych na záver obradov v procesii vzkriesenia.
// Michal Orčík
