Keď prišli Maďari do strednej Európy, počínali si podobne ako bojové nomádske kmene Húnov a Avarov: prepadali okolité krajiny, pustošili ich a živili sa z koristi, ktorú získali výbojmi. Pri tomto spôsobe života im hrozilo nebezpečenstvo, že zaniknú podobne, ako zanikli ich predchodcovia. To si uvedomil maďarský vojvoda Gejza, keď utrpel ťažkú porážku od nemeckého cisára Otta l. pri rieke Lech roku 955. Preto sa usiloval previesť svoj národ na usadlý spôsob života a na prijatie západnej kultúry, vrátane kresťanstva. Jeho zámer naplno uskutočnil jeho syn Vajk, ktorý dostal pri krste meno Štefan.
Rok narodenia Vajka – Štefana nepoznáme. Niekde sa uvádza rok 969, inde 975, ba i 977. Podobne rok jeho krstu je neistý. Historické štúdie, ktoré predpokladajú rok jeho narodenia 969, kladú krst do rokov 973 – 974. Hoci s určitosťou nepoznáme ani meno krstiteľa, viacerí historici sa zhodujú v názore, že Štefana pokrstil biskupom Pilgrimom poverený kňaz passovského biskupstva. Ťažko však možno pripustiť tvrdenie, že Gejzovho syna pokrstil sv. Vojtech, ako to tvrdia niektorí životopisci. Ale je ľahko možné, že pražský biskup udelil Štefanovi sviatosť birmovania.
Štefan už od skorej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhl’adom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí. Kresťanstvo prijal dušou i telom, v čom ho podporovala jeho nábožná manželka Gizela, sestra nemeckého cisára Henricha II. Po smrti svojho otca Gejzu sa stal Štefan roku 977 uhorským panovníkom.
Mladý vladár najprv zjednotil maďarský národ politicky a upevnil svoju moc vo víťazných bojoch. Potom sa dal do budovania občianskej a cirkevnej organizácie svojej krajiny. Cirkevnoprávne rozdelil celé územie na 10 diecéz, z čoho boli dve arcibiskupstvá (Ostrihom a Kalocsa) a osem biskupstiev. Na vidieku dal postaviť pre každých desať obcí jeden kostol. Okrem toho zakladal kláštory. Všeobecne podporoval duchovenstvo, aby s jeho pomocou mohol položiť solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli benediktíni, spomedzi ktorých pochádzala väčšina prvých biskupov.
Aby upevnil dosiahnuté výsledky a dal im zreteľné vonkajšie vyjadrenie, požiadal pápeža Silvestra II. o udelenie kráľovskej koruny. Pápež po dohode s cisárom Ottom III. súhlasil. Cirkevný obrad kráľovskej korunovácie sa konal na Vianoce roku 1000 v Ostrihome. Pre veľké zásluhy o Cirkev v rodiacom sa Uhorsku Štefan dostal titul „apoštolského kráľa“ a rozličné privilégiá pri udeľovaní cirkevných hodností.
Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci cirkevní mužovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi.
Z Naučení svätého Štefana synovi
Uhorský kráľ Štefan mal možno viacej detí, ale dospelého veku sa dožil iba jeho syn Imrich. Otec chcel, aby sa z neho stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi. Okrem toho dal pre Imricha zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo ideálneho kresťanského kráľa. Štefan sa už chystal odovzdať svojmu synovi vládu, keď Imrich pri jednej poľovačke roku 1031 utrpel vážne zranenie, ktorému podľahol.
Štefana vel’mi zronila smrť jeho syna, do ktorého vkladal toľké nádeje. Posledné roky života mu zakalili intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníkov trónu. Štefan zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehévár) v bazilike, ktorú dal vybudovať za svojho života. Úctu svätých mu priznal pápež Gregor VII. roku 1083. Spolu s ním boli vyhlásení za svätých i jeho syn Imrich, biskup Gerard a slovenskí benediktínski mnísi Andrej – Svorad a Benedikt. Manželka sv. Štefana sa uctieva ako blahoslavená.
Svätý Štefan Uhorský patrí nepochybne medzi vladárov, ktorí si zasluhujú čestné miesto tak v občianskych, ako aj v cirkevných dejinách.
Prevzaté z „Marek Pribula
– Solivar včera a dnes“
