Bolo to 2. júla 1995. Mala som vtedy 12 rokov. Nepamätám si presne, ako sme sa na košické letisko dostali. Pamätám si však, že som moju starú mamu držala za ruku a ona ma cez dav ľudí viedla do sektoru, ktorý bol uvedený na lístkoch pri príležitosti svätorečenia troch košických mučeníkov.
Vzala ma vtedy so sebou. Na tak veľkú a významnú udalosť v živote našej Cirkvi, našej diecézy. Nerozumela som všetkému a mnoho si z toho dňa nepamätám. Ale čo mi z onoho 2. júla zostalo v mojej mysli i v mojom srdci, bol pohľad – teraz už svätého Jána Pavla II. Keď sa slávnosť svätorečenia skončila, Svätý Otec Ján Pavol II. nastúpil do svojho papamobilu a šiel pozdraviť prítomných. Stáli sme od oltára dosť ďaleko, a predsa prišiel až k nám. Papamobil so Svätým Otcom sa približoval k nášmu sektoru. Vtom som ho videla, ako žehná ľudí. Otočil sa aj na našu stranu a pozrel sa na mňa. Jeho pohľad mám pred očami dodnes. Bol hlboký, tajomný, pokojný…
Vďaka mojej starej mame a vďaka svätým košickým mučeníkom som mohla zblízka vidieť a stretnúť pápeža, ktorý je dnes už svätý. Viem, že mnohí z našej farnosti tam vtedy tiež boli. Pred 24 rokmi sme my putovali do Košíc a dnes svätí košickí mučeníci prichádzajú k nám. Kto nám dnes o nich povie? Kto nás k nim privedie? A koho vďaka nim stretneme? Kiežby sme počas týchto dní, keď sú medzi nami, stretli a viac poznali Toho, ktorému aj oni slúžili a za koho obetovali svoj život. Nech nám svätí košickí mučeníci pomáhajú byť vernými Bohu v každej chvíli a byť mu verní až do konca tak, ako boli aj oni.
Svätí košickí mučeníci, vitajte medzi nami a orodujte za nás!
// Martina Palková
