Pohľad od cintorína 
Interier
Dokument potvrdzujúci fakt, že na Hrádku jestvuje nejaký kostol pochádza z roku 1261. Je ním epitaf nachádzajúci sa v lodi kostola a svojou prítomnosťou potvrdzuje tézu o svojej existencii na Hrádku. Epitaf dosvedčuje, že Juraj Soós je pochovaný v tomto kostole. Dôkazovým materiálom zo 17. storočia sú zvony nachádzajúce sa vo veži kostola. Sú dva: menší je z roku 1635 a väčší z r. 1676. Cca v 17. storočí plnil kostol funkciu farského kostola. Sú známi aj prví farári pôsobiaci vo farnosti a pod Hrádkom bola aj farská budova. Avšak nie je k dispozícii žiaden záznam o konsekrácii kostola alebo o založení fary. Dokonca sú aj pochybnosti o patrónovi kostola cca do r. 1730, kedy už preukázateľne bol zasvätený Sv. Štefanovi. Bol tu postavený hlavný oltár k úcte tohto svätca a boli mu priznané odpustky na sviatky sv. Štefana, sv. Imricha a sv. Ladislava.
V roku 1757 prestal byť užívaný ako farský kostol.
Koncom 18. storočia sa dostal do kritického stavu tým, že jeden z obvodových múrov sa vychýlil a objavili sa trhliny v strope. Bol povolaný architekt z Košíc, aby podal návrh na úpravy praskajúcej steny kostola. Keďže sa tieto stále zväčšovali, bol kostol z bezpečnostných dôvodov uzavretý. Dokonca sa mal zbúrať a ostať malo iba presbytérium ako pútnická kaplnka. Aj napriek tomu i mnohým iným likvidačným snahám, kostol stojí dodnes. Boli na ňom vykonané ešte opravy v rokoch 1830, 1879, 1913, 1949 a 1981.
Kostol stojí uprostred starého cintorína, na ktorom bol zákaz pochovávať už v r. 1804, avšak nájdeme tam aj novšie hroby.
Kostol je v podstate jednoloďová stavba, ktorá pojme cca 600 veriacich. Hlavný oltár postavený z darov veriacich je plastika Sv. Štefana. Oltárny výjav poukazuje na obetovanie koruny Panne Márii, nad ním je plastika Nanebovzatia Panny Márie. Celá oltárna výzdoba je ukončená symbolom Najsvätejšej Trojice. Na oltári zelenobielej farby sa ďalej nachádzajú sochy svätcov: sv. Vojtecha, Alžbety, Ladislava, Imricha, Margity a Sebastiana. V lodi sú aj dva bočné oltáre, na ktorých sú znázorení sv. Imrich a na druhom Ukrižovaný Kristus. Rokoková kazateľnica je tiež v kombinácii zelenej a bielej a pochádza z prvej polovice 18. storočia. Osobitnú pozornosť si zaslúžia zvony. Pre svoju údajnú hodnotu a mimoriadnu vzácnosť boli počas vojny ponechané v kostole a neboli použité na vojnové účely. Sú síce v blízkom okolí najstaršie, ale nevykazujú žiadne zvláštne a výnimočné vlastnosti – ani zvukom ani ornamentikou.
Momentálne sa každoročne koná odpust na sviatok Sv. Štefana, Uhorského kráľa. V poslednom období sa ujala tradícia konať pri tejto príležitosti duchovnú obnovu a púť k tomuto svätcovi. Sväté omše sa slúžia na priestranstve pred kostolom, alebo – v nepriaznivom počasí – vo vnútri kostola.
// Prevzaté z „Marek Pribula
– Solivar včera a dnes“
