Prechádzajúc krásnym, slnkom zaliatym a v zeleni sa kúpajúcim Považím, Pohroním, popod Nízke a Vysoké Tatry cez Spiš až celkom na východ krajiny, všade bije do očí les či stena bilbordov. Lemujú všetky cesty a ponúkajú všetko možné, len nie výhľad na okolitú krajinu, polia, lesy, hrady, dedinky, kostoly i vzácne Božie muky, kaplnky a kríže.
Práve kríže a Božie muky boli po stáročia bilbordmi našich predkov, aby im pri životných cestách ukazovali nie cestu do najbližších supermarketov, wellnessov či turistických destinácií. Vedeli dávno pred Viktorom Franklom, že šťastie stretá človek ako sprievodný jav na ceste k cieľu svojho života. Keď však spraví cieľ zo samotného šťastia, ženie sa len za jeho chimérami. Slovami ľudovej múdrosti: „Také je šťastie na svete, ako motýľ na kvete“. Len čo si myslíš, že ho máš v rukách, zistíš, že si pokojne poletuje po okolitých kvetoch.
Neistá situácia v mnohých prímorských destináciách, neúnosný nával v tých, čo sa za bezpečné zatiaľ považujú a v mnohých prípadoch aj finančné možnosti či skôr nemožnosti, sú zvlášť cez tieto týždne medzi ľuďmi horúcou témou. Situáciu možno vidieť aj v svetlejších farbách. Boh stvoril svet prekrásny, doslova topiaci sa v kráse. Od nikoho nevyberá vstupné, nežiada víza ani nekádruje. Dáva svietiť svojmu slnku a padať dážď na dobrých i zlých, na spravodlivých i nespravodlivých. Možno je momentálna situácia výzvou viac sa obzrieť po krásach, okolo ktorých chodíme bez povšimnutia celý život. Na to netreba meniť nič iné, len vnútorné okuliare. Všímať si, vnímať, obdivovať a oslavovať. Podľa Svätej Terézie z Avily „kto nevie kontemplovať Boha pri krájaní cibule, nevie to ani pred svätostánkom“. Kto nevie obdivovať nebo, mraky, hviezdy nad vlastnou hlavou, kvety vo svojej záhrade a pri chodníku pred domom, nevie obdivovať ani najvyššie hory a najlukratívnejšie zákutia. Vidno to na turistoch, ktorí na týchto miestach väčšinou fotia iba samých seba, čo mohli spokojne robiť aj doma.
Letný kalendár vypĺňa aj množstvo pútí: Nitra, Levoča, Skalka pri Trenčíne, Rajecká Lesná, Gaboltov, Šaštín… Práve putovanie je najkomplexnejšou odpoveďou na to, po čom človek z hĺbky duše túži a zároveň terapiou na choroby súčasnej mediálno-virtuálnej civilizácie. Skutočné putovanie začína vo chvíli, keď Abrahám v Charáne začul Pánov hlas a „odišiel, ako mu nariadil Pán … a vybral sa do Kanánskej krajiny“ (Gn 12, 1-5). Putovanie utváralo národnú, kultúrnu a náboženskú povahu izraelského národa. Kresťania vnímajú celý ľudský život ako putovanie do trvalej nebeskej vlasti a novozákonné dejiny od počiatku sprevádzajú púte ako jedna z foriem putovania Cirkvi dejinami. Medzi mnohými definíciami putovania čí púte sa zdá najkratšia a najvýstižnejšia tá, ktorá hovorí, že „putovanie je pohyb na posvätné miesta za náboženským cieľom“. Keď veriaci zo Šaštína idú v nedeľu na svätú omšu do Baziliky Sedembolestnej, nie je to putovanie. Ale putovaním nie je ani cesta do Ríma či Svätej zeme, ak tam človek prichádza len obdivovať historické pamiatky, hoci aj cirkevné. Všimnime si teda niekoľko aspektov putovania.
Putovať znamená prekonávať istú vzdialenosť. To znamená aj dokázať sa odpútať. Často najmä z lavíny povinností, ktoré považuje za nevyhnutné, kým človeku obyčajná chrípka či zlomená noha neukážu, aké je všetko relatívne. Vydať sa na púť znamená odpútať sa od vecí, ktoré považujeme za neodmysliteľné. Vziať len koľko unesiem, najmä ak človek či skupinka putuje aspoň nejaký úsek pešo. Znamená to nezabudnúť nič podstatné a nebrať nič zbytočné. Vykročiť na púť znamená aj dnes vykročiť z egyptského otroctva práce a vecí.
Putovanie vyvára priestor zamyslieť sa nad smerovaním svojho života. Aj v ňom často pre stromy nevidíme les a s trochou odstupu človek ľahšie vidí, čo je pre neho podstatné a čo zbytočne absolutizuje, čo preceňuje a čo zanedbáva. Už v ranokresťanskom Liste k Diognetovi sa uvádza, že „kresťania žijú síce každý vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. (…) Všetky cudzie kraje sú ich vlasťou a celý svet je pre nich cudzinou“. Vydať sa na púť, a znova to platí najmä pre tých, čo sa rozhodnú aj pre deň – dva či viac dní skutočnej chôdze, znamená spomaliť tempo. Celý deň človek nevydrží kráčať príliš rýchlo ani chaoticky. S ustáleným krokom sa postupne upokojuje aj tok myšlienok. Vnútorné hodnoty a skutočné vzťahy vyzrievajú v takzvanom „pomalom čase“, ktorý médiá nedokážu ba znemožňujú vytvárať.
Putovať sám môže byť dobrou alternatívou duchovných cvičení. Vtedy je osožné vziať si za sprievodcu Sväté písmo a nejakého duchovného autora a pri každom zastavení na osvieženie tela osviežiť čítaním aj svojho ducha. Celkom iný, avšak nie menej významný prínos ponúka rodinné putovanie či púť s rovesníkmi, najmä pre mladých. Okrem iného sa znášaním námahy posilňuje vôľa, často až chorobne zdegenerovaná vysedávaním pred obrazovkou počítača, nehovoriac o všestrannom zdravotnom úžitku pre celý organizmus. Je to však najmä priestor na vytváranie skutočných vzťahov, rodinných i priateľských. Veľmi tomu napomôže, ak si účastníci púte dokážu na čas putovania vypnúť mobil, alebo ho kvôli bezpečnosti a spokojnosti rodičov pozrieť len pár minút dva-tri krát cez deň. Ciele pútí, väčšinou vzácne a krásne chrámy, ale aj mestá a dediny ako i príroda ponúkajú veľký kultúrny a estetický zážitok, a to bez vstupného, každému rovnako. Putovať znamená aj liečiť sa z celkovej historickej nezakorenenosti, ktorá ovplyvňuje životné postoje. Putovanie sprevádza aj zakoreňovanie sa vo vlastnej histórii. V prípade Slovenska nie „histórii veľkých národov, ktorá je väčšinou históriou veľkých lúpežníkov“, ako konštatuje istý spisovateľ. Je to história ťažkej práce, utrpenia ale aj obrovskej viery. Jednotlivé pútnické miesta sú skoncentrovaným priestorom životnej a náboženskej skúsenosti našich predkov. A konkrétnym putovaním sa zároveň začleňujeme do obrovského prúdu putovania Božieho ľudu dejinami. Abrahámovo vykročenie vo viere je prameňom, ktorého voda ešte stále tečie, teraz ako súčasť obrovského prúdu, do ktorého sa cez dejiny pripojilo množstvo potôčkov i riek. Našim konkrétnym putovaním vstupujeme do tohto obrovského duchovného prúdu a nachádzame v ňom aj svoje duchovné zakorenenie.
Cieľom putovania je samotné putovanie, ale neodmysliteľne k nemu patrí náboženský program v cieli danej púte. Duchovná ponuka býva vďaka Bohu veľmi pestrá a cez internet si program ľahko vopred zistíme a naplánujeme, nezabúdajúc na milosti Jubilejného roku Milosrdenstva a sväté brány, ktorými možno prejsť na väčšine pútnických miest.
// prevzaté z sk.radiovaticana.va
