Dnešnou nedeľou vstupujeme do adventného obdobia. Počas nastávajúcich predvianočných dní si budeme viac uvedomovať, načo sme na svete, kam kráčame a čo očakávame. Všetci kráčame k Bohu a čakáme druhý príchod Krista, a to aj v okamihoch, keď si to neuvedomujeme. A do tohto nášho kráčania, povedali by sme, že do dennodenného kolobehu a stereotypu zaznieva dnešné Božie slovo.
Čo nám Pán dnes ešte chce povedať? On nás má rád a vždy nám chce len dobro, hoci si to mnohokrát neuvedomujeme. Vždy má o nás záujem. Nechce, aby sme žili v napätí, ktoré vyvoláva svet okolo nás. Ježiš hovorí, že ľudia budú od strachu zomierať… On ale nechce, aby sme žili v strachu, napätí a nepokoji. Všetci vieme, aký je život v strachu a v neistote neznesiteľný. My mladší to už tak nepoznáme, ale naši starí rodičia by nám toho mohli veľa narozprávať, ako sa ťažko žije v neistote, v neistote o vlastný život, v neistote, čo dať hladným deťom…
Povieme si: „Teraz nič nemáme robiť, len sa modliť a modliť a čakať, kedy príde Spasiteľ…“ Nie! To je pomýlená predstava. Mám žiť, ako nám Pán hovorí: nežiť v obžerstve, v opilstve, v neustálej túžbe mať všetko… Prečo to Pán hovorí? Ak sme rozbehaní, ak sme v stálom kolotoči, zabúdame na to podstatné: prečo sme na svete, a že raz aj tak príde koniec a zúčtovanie… Aby nás ten deň neprekvapil, neberme Pánove slová na ľahkú váhu. Lebo každé upozornenie má svoje opodstatnenie, chce nám pomôcť, aby sme predišli ranám, zrážkam, ktoré môžu mať aj večné následky. Mnohí poznáte osud Titanicu. Bol to výkvet technickej doby, bola to senzácia a veľká sláva. Vieme aj to, ako tento výkvet skončil. Loď si plávala po mori a nikto netušil, aký ju čaká koniec. Službukonajúci telegrafista dostal načakane správu, že oproti pláva ľadovec. On však upozornenie nepokladal za dôležité. Vedel, že loď je pripravená na všetko, aj keby vznikla trhlina, technika je prispôsobená tak, že porušené miesto nemôže ovplyvniť chod lode. Výpočty však zlyhali. Ľadovec bol veľmi veľký a spôsobil trhlinu, s akou technici nepočítali. Ľadová kryha narazila na loď a tá skončila svoj „život“, svoju slávu, na dne mora.
Boh má záujem skutočne o každého a každého upozorňuje, ak sa blížime k nejakému tomu ľadovcu. Keby telegrafista bol bral na vedomie upozornenie a urobil potrebné opatrenia, možno by sa loď i ľudia boli zachránili.
Pán nás dnes tiež upozorňuje, čo máme robiť. Záleží od nás, ako to vezmeme. Nemusíme si to všimnúť, ale čo bude potom… Buďme opatrní a rozvážni, berme na vedomie Pánovu výzvu. A ako ju máme uskutočňovať vo svojom živote? Uvedomme si, čím je naplnené naše srdce! Nie tým, o čom Pán hovorí? Nie sme veľmi rozbehaní, vnútorne rozbití?… Ak nie, ďakujme Pánovi, že nám dáva silu bdieť. Ale ak áno, prosme za seba, ale aj za našich blízkych, aby naše srdce neoťaželo obžerstvom, opilstvom a starosťami o hmotný život, ale aby sme bdeli nad svojím životom, v ktorom by mala vládnuť radosť, pokoj, odpustenie, dobrota, a láska.
MŠ
