Deň ustanovenia tejto Najsvätejšej sviatosti je Zelený štvrtok. Keďže Cirkev chce toto tajomstvo osláviť v plnej slávnosti a radosti, čo na Zelený štvrtok nie je možné, slávi ho vo štvrtok po nedeli Najsvätejšej Trojice.
Sviatok pre celú Cirkev ustanovil pápež Urban IV. v roku 1264 pohnutý eucharistickým zázrakom v Bolsene (orvietsky korporál). Už predtým, v roku 1246 biskup v Lutichu Róbert nariadil v svojej diecéze sláviť tento sviatok na základe zjavenia, ktoré mala roku 1209 blahoslavená Juliana; Ježiš žiadal od nej práve zavedenie tohto sviatku Teoforické procesie sa začali neskôr. Prvá takáto procesia bola v Kolíne medzi rokom 1274 – 1279. Neskôr, roku 1311 ju predpísal pápež Klement V. Po Druhom vatikánskom koncile sa sviatok Božieho tela spojil so sviatkom Kristovej krvi, ktorý bol 1. júla a ktorý ustanovil pápež Pius IX. roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. (Teraz je v misáli osobitná votívna omša o Predrahej Kristovej krvi.) Ofícium i texty omše na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi zostavil svätý Tomáš Akvinský.
Eucharístia je pamiatka Veľkej noci, pamätník, a to nie ako jednoduchá spomienka, ale ako reálna prítomnosť Kristovho tela a krvi. Slávením Eucharistie sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži, na ktorom sa obetoval Baránok bez poškvrny, pričom prijímame ovocie tohto stromu života: Kristovo telo a krv. Dnešný sviatok nás posiela do ulíc, aby sme verejne vzdali úctu Kristovi skrytému v Oltárnej sviatosti, ktorý večne žije s oslávenými ranami svojho umučenia.
Dnes sa môže spievať krásna sekvencia Lauda, Sion, Salvatorom – Chváľ, Sione, Spasiteľa, ktorú napísal svätý Tomáš Akvinský.
– prevzaté z „Nábožné výlevy“ – SSV, 2010 –
V jednej z nádherných vatikánskych sál sa nachádza Rafaelova freska “Omša v Bolsene”, na ktorej v prostriedku nad mohutným oltárom vidieť kňaza, ktorý slúži sv. omšu, vpredu kľačí pápež a a viacero ľudí uprene hľadí na posvätnú Hostiu, ktorú užasnutý slúžiaci kňaz drží v rukách: je to Hostia viac červená ako biela a kvapkajú z nej kvapky krvi… Ide tu o chýrny zázrak z Bolsena (pri Orviete) z roku 1263, ktorý dal podnet vzniku slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, čiže Božieho Tela.
Medzi bludmi, ktoré mátožili v 13. storočí v Cirkvi, bol aj veľmi tvrdošijný Berengárov blud. Kňaz Berengár, pôvodca bludu, bol prvý, ktorý sa opovážil napadnúť najsvätejšie tajomstvo Oltárnej sviatosti. A predsa Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť, jasne povedal: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba , a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28) Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia mal pochybnosti o Eucharistii ako mnohí Berengárovi nasledovníci. No neustále prosil Boha vrúcnymi modlitbami, aby mu dal nejaké znamenie, ktorým by mohol odohnať každú pochybnosť svojej mysle. A Boh sa nad ním zmiloval! Pleogit absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol nemecký pútnik rozhodol slúžiť svätú omšu. „Keď ten nemecký kňaz slúžil sv. omšu a držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak tak dávnym, ako aj dnešným časom: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Po tomto zázraku nemeckému kňazovi zmizli z mysle všetky jeho pochybnosti a získal istotu.
Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení tohto sviatku má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec ho vyvolili za rímskeho biskupa, čiže pápeža. Práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Luttichu, kde k tomu dala podnet zbožná mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Táto mníška venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Niekoľko ráz vo vytržení videla jasný mesiac s tmavým pruhom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky. Viac rokov držala Juliana svoje videnie v tajnosti, až ho konečne prezradila luttišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v r. 1247 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v biskupskom chráme sv. Martina.
Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov. Úžasná sekvencia, „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), ktorá sa v dnešný sviatok viac ráz spieva, je – ako hovorí spisovateľ Clement – „opravdivým traktátom o Oltárnej sviatosti, v ktorom je dogma vyložená jasne, precízne a s takými výrazmi, ktoré z nej vytvárajú jedinečný a nenapodobiteľný pomník.“
Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V dnešný deň sa podľa tradície na mnohých miestach konajú eucharistické procesie – triumfálne sprievody s Najsvätejšou Sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.
V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesii Božieho tela.
// Literatúra: Kamil Mečiar: Životy víťazov –
Slávenie sviatku v našej farnosti počas minulých rokov
