V roku 2025 slávi celá františkánska rodina 800. výročie od napísania Piesne brata Slnka, známej aj pod názvom Chválospev na stvorenie. Svätý František z Assisi patrí medzi prvých básnikov, ktorí písali literárne diela v talianskom jazyku. Pieseň brata Slnka je vraj najstarší poetický text talianskej literatúry, ktorého autor je dnes známy. Pieseň bola napísaná v ľudovom umbrijskom nárečí. Podľa jednomyseľného svedectva životopisných prameňov túto pieseň svätý František zložil v San Damiane pri Assisi, kde žila svätá Klára so svojimi sestrami, približne dva roky pred svojou smrťou.
Jednej noci v San Damiano, svätý František sužovaný bolesťami svojich chorôb, počas ktorej ho navštívil Pán, ktorý mu dal istotu svojej lásky a spásy, zložil hymnus chvály a vďaky Bohu. František v nej chváli Boha za stvorený svet, ktorý ho obklopuje, a za jeho diela, takže mnohí vravia, že je to vlastne hymna na život. Modlitba slabého a už takmer nevidiaceho Františka je preniknutá pozitívnym pohľadom na prírodu. Legendárna Pieseň brata Slnka sa stala symbolom Františkovej vďačnosti a hlbokej viery, odovzdávajúc generáciám posolstvo o kráse a zázraku stvorenia. Z textu vyžaruje vďaka za bratstvo medzi človekom a stvorením. Lenže tento postoj je úplne odlišný od populárnych stredovekých myšlienok vychádzajúcich z rôznych cirkevných hnutí. Tieto hnutia hlásali, že kresťan má mať odstup a má pohŕdať pozemským svetom, ktorý je poznačený hriechom a utrpením. František bol aj v teologických pohľadoch slobodný a originálny. Stvorenie považoval za veľkolepý prostriedok Božej chvály. Preto táto pieseň nie je predovšetkým oslavou tvorov, ale kozmickou liturgiou, veľkou vesmírnou výzvou k chvále Stvoriteľa, ako to chápal už Františkov prvý životopisec Tomáš z Celana, ktorý v jednej stati Prvého životopisu prezrádza: „Ako kedysi traja mládenci v ohnivej peci vyzývali všetky živly k chvále a oslave Stvoriteľa vesmíru, tak ani tento muž plný Božieho Ducha neprestával vo všetkých živloch a tvoroch oslavovať, chváliť a dobrorečiť Stvoriteľovi a Vládcovi všetkých.” (1 Cel. 80-81) Tvory sú tu po prvýkrát vo svetových dejinách nazývané bratmi a sestrami.
Svätý František vysvetľuje duchovný odkaz Piesne brata Slnka cez štyri živly – vietor, vodu, oheň a zem. Vietor prirovnal k duši človeka i k Duchu Svätému. Voda sa stala obrazom krstu, života a pokory. Oheň označil za Kristovu víťaznú zbraň – lásku, ktorá premáha nenávisť a osvetľuje noc nášho života. Zem, nazývaná matkou, prináša úrodu a pripomína Eucharistiu – dar z neba a chlieb náš každodenný v eucharistickom zmysle.
PIESEŇ BRATA SLNKA
Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane,
Tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie,
len Tebe patria, Najvyšší;
a nijaký človek nie je hoden vysloviť Tvoje meno.
Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom,
najmä s pánom bratom Slnkom,
ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo.
A on je krásny a žiari veľkým jasom;
o Tebe, Najvyšší, je nám znamením.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Lunu a hviezdy;
na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.
Buď pochválený, môj Pane, za brata Vietor,
za vzduch i mračná, za jasnú oblohu i každé počasie,
čím dávaš svojim tvorom obživu.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.
Buď pochválený, môj Pane, za brata Oheň,
ktorým osvetľuješ noc.
Aj on je krásny, veselý i silný a mocný.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru našu matku Zem,
ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu.
Buď pochválený, môj Pane, za tých,
čo odpúšťajú pre Tvoju lásku
a znášajú slabosť a trápenie.
Blahoslavení tí, ktorí to pokojne znášajú,
lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť,
ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť.
Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch;
blažení tí, ktorých nájde v Tvojej najsvätejšej vôli,
lebo druhá smrť im neublíži.
Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!
