Boli sme ako farnosť
V každej rodine oslavujú pamätné dni, výročia i spomienky. Tieto významné dni sú zvlášť prežívané s hlbokým citom, radostným stretnutím a niekedy i pohnutými emóciami. V tieto dni sa zíde celá rodina, aby bola pospolu a spolu sa tešili z týchto udalostí.
I naša farnosť môže povedať, že výročný deň oslavy sv. Štefana bol stretnutím celej farskej rodiny – celej farnosti na Hrádku, ktorý bol v tom čase zvlášť milostivým miestom.
Náš Hrádok – posvätný vrch
V starom zákone existovali vyvýšené miesta, kde ľudia boli obzvlášť bližšie k Pánu Bohu. Solivarská farnosť má tiež takýto vrch. Je to náš Hrádok – „Varheď“, ako ho zvykneme nazývať. Tam sa uberali naše kroky počas 5 dní, lebo sme chceli zažiť Božiu blízkosť. Tam na nás dýchala posvätná atmosféra histórie našich predkov, kde skláňali svoje kolená, prednášali svoje modlitby a nábožným spevom velebili Stvoriteľa. Mali sme možnosť opustiť každodenný ruch našich ulíc a utiahnuť sa ako kedysi Pán Ježiš na toto pusté miesto, aby sme boli s ním – naším Otcom. Ako to vyzeralo?
Deň sv. Štefana a duchovná obnova
Bola streda, 16. augusta a my sme sa po prvý raz zišli na Hrádku. Bol to práve sviatok sv. Štefana. Eucharistickou adoráciou, slávnostnou sv. omšou a požehnaním s Najsvätejšou Sviatosťou sme začali oslavovať tohto svätca, ktorý bol vyvolený našimi predkami za spolupatróna našej farnosti. Tento významný svätec, prvý kresťanský kráľ veľkej ríše, do ktorej patrili aj Slováci, priviedol svoj ľud ku kresťanskej viere. Priviedol ich z divokého kočovníckeho spôsobu života ku kultúrnemu štátu, ktorý má svoje územie, zjednotený jednou pravou kresťanskou vierou, aj keď jeho obyvatelia hovorili rôznymi jazykmi. Jeho všemožná námaha napomáhať rozvoju Cirkvi, ktorá nielen skultúrnila, ale aj morálne pozdvihla jej občanov, je základom toho, že nie sme pohanský národ. A budujúc na základoch sv. Cyrila a Metoda naša krajina patrila medzi najvyspelejšie vo vtedajšej Európe tak po stránke politickej, ekonomickej, spoločenskej a hlavne náboženskej. Štefanova zbožnosť, hlboká viera a prítulnosť k sv. Cirkvi mu pomohli vybudovať silnú krajinu. Aká je dnes? A aká bude? Všetko je v rukách Božích a preto sme prichádzali prosiť za celú farnosť i ďalšie dva dni, aby sme pobožnosťami sv. ruženca sv. prijímaniami uzmierovali Boha za naše hriechy a prosili ho o požehnanie.
Bolo nás veľa a či málo? Mohlo nás byť viac? Tí, ktorí pochopili, o čo ide a tí, čo sú si vedomí, že potrebujú pookriať na duši, prišli. Tých, ktorí nemohli alebo nechceli (možno ani nevedeli, lebo si nevšímajú život vo farnosti a prídu do kostola vtedy, keď tam sv. omša nie je kvôli inej slávnosti) i tých sme vložili do Božej prozreteľnosti. Možno raz pochopia, čo všetko môžu tam vyprosiť a čo tam nájdu.
„Varheďský“ odpust
V sobotu to začalo vrieť naplno. Už vo väčšom počte než pred rokom, zhromaždili sme sa pri farskom kostole a v procesii, počas pobožnosti Krížovej cesty, rozjímajúc o Ježišových bolestiach, vyniesli sme svoje kríže a prosby na Hrádok. Ten nás privítal vo svojej posvätnosti. Sv. ružencom, sv. omšou, spievanou Korunkou Božieho milosrdenstva – to všetko bolo ako veľké Božie objatie a dotyk Božej lásky. Sviatosť pokánia nám očistila duše a Eucharistia – sv. prijímanie nám ich zaplnila Božou blízkosťou. Čo nás zvlášť potešilo to bola skutočnosť, že mnohí muži a mladí pristúpili k sv. spovedi. Chvíle do polnočnej sv. omše nám zaplnili aj úvahy našej mládeže o sv. Štefanovi a vystúpenie speváckeho zboru zo Sekčova.
Nočné bdenie
Polnočná sv. omša prehĺbila posvätnú atmosféru a hodiny tichej adorácie pred Najsv. Sviatosťou boli prúdom veľkého mora milostí, oázy pokoja našich duší. Mnohé rodiny spoločne prišli na adoráciu aj v týchto neskorých hodinách. Ale odpust – náš odpust pokračoval takto aj v noci. Neprerušovali sme ho kvôli únave či spánku. Chceli sme byť s Ježišom Kristom čo najviac a čo najdlhšie.
Slávnostný deň
Už na prvú sv. omšu sa začala zhromažďovať skupina veriacich z cudzích farností. Vyvrcholením tejto slávnosti bola odpustová sv. omša za účasti mnohých kňazov a veriacich. Spev, modlitba, zástupy veriacich a jednota toľkých vekových kategórií pri sv. omši bola úžasná. Nie je to krásne, keď mohutný spev zástupu a spoločný hlas veriacich velebí a oslavuje Pána Boha? Toto je skutočná slávnosť, lebo je nás veľa zjednotených okolo oltára.
Nielen odpust – púť a procesie
Väčšina odpustov sa slávi slávnostnou omšou a tým je celá „vec“ vybavená. Môžeme povedať, že celá odpustová slávnosť bola púťou, lebo púť sa koná niekoľko dní a na púť prichádzajú niekedy až zďaleka. A toto bolo. To sme tu mali. My – domáci sme putovali počas duchovnej obnovy a v deň slávnosti prišli aj z cudzích farností. Zvlášť pozornosť si zaslúži procesia z Teriakoviec. Krásna tradícia z minulosti, ktorej sa ako prví chopili. Soľná Baňa, Ruská Nová ves, Haniska – čo tak sa pridať a prispieť svojím dielom k púti? Či by to nebol krásny obraz, keby z každej strany prichádzali procesie a zišli sa spoločne hore na Hrádku? Nie každá farnosť sa môže pochváliť, že má púť. Môžeme prispieť k tomu, aby náš Hrádok bol aj v budúcnosti pútnickým miestom.
-fu-
