Siluetu každej obývanej zóny či je to dedina alebo mesto dotvára vždy najvýznamnejšia stavba, ktorou je kostol. Pýtame sa, čím by bolo mesto bez kostola? Áno, boli tieto tendencie v druhej polovici minulého storočia. Nemať kostol. Čo vzniklo z takýchto sídlisk či miest? Bola to zahustená zóna obyvateľov bez ducha a zmyslu smerovaná k ničomu – do prázdna. Lebo človek je tvor s dušou i duchom. Obchodné „katedrály“ poslanie a pozdvihnutie duchovnosti ani istoty nepriniesli. Obchodné domy ešte viac degradujú život či čnosť človeka ak vedľa nich nie je Boží dom.
Tu a v týchto okolnostiach ducha je objavovanie zmyslu života i jeho smerovanie. V kostole sa odkrýva mnoho nepoznaného vo vzťahu človek – Boh. Tieto sakrálne pamiatky idú na hlbinu ľudskej duše nielen z poznávanej minulosti, ale aj z realizovanej dnešnej duchovnosti. Tu keď sa zastavíme pri týchto míľnikoch pravdy o Bohu, vtedy zaznieva slovo pravdy, milosrdenstva a spásy. A to pre každého či už verí alebo neverí, či to príjme alebo odmietne túto Božiu ponuku.
V tejto časnosti sme pred oponou večnosti ale práve kostol nám dáva poznať čo je za oponou vo večnosti. A preto vždy, keď vstúpime do kostola na nás dýcha história pravdy ale aj duchovnosť, ktorá je premodlená v hmote kostola. Prítomnosť Eucharistie je vrcholom odkazu Ježiša Krista: „Ja som s Vami až do skončenia sveta“. Architektúra vždy prináša v sakrálnom umení odkaz svojej doby. Taktiež odzrkadľuje tvorivé idei , ale aj vnútorné rozhodnutia a činy človeka vedeného Bohom, ktorému sa stavia tento stánok.
Kostoly dotvárali vždy prirodzené prostredie, kde sa transformoval duchovný rozmer ľudského bytia. V kostoloch ľudia po stáročia hľadali pokoj, vieru a nádej. Kostol slúži na to, aby sme sa neuzatvorili do seba, ale aby sme prijímali požehnanie toho, kto v tomto dome prebýva. Poznáme skromné a nenápadné stavby počas mnohých storočí v rozličných architektonických slohoch. Vystavané hovoria o tom, ako človek dával dobovú prácu toho ktorého slohu a zaraďoval ho do svojej duchovnosti. To je človek a jeho duchovný rozmer, ktorý nezničili ani protivenstvá, ani ateistické ideológie, ani sám satan lebo všetko je v tom, kde je odkaz vykupiteľa „Ja som premohol svet“. Zvony kostola nás na to upovedomujú.
Áno, človek má vzťahy zakotvené v horizontálnej atmosfére, ale je tu aj rovina duchovná a to je rozmer vertikálny. „Pohliadnite hore, blíži sa Vaše vykúpenie“!
Oslava výročia nášho farského kostola Najsvätejšej Trojice je nielen dokumentovanie historickej pravdy stáročí, ale to je svedectvo o ľuďoch, ktorí tu žili v živej viere Trojedinného. To je tá cesta dejinnej skutočnosti vyznania až po naše dni, že sa tu schádzali ľudia dobrej vôle. Vieme čítať znaky s otvorenými očami a zodpovednosťou v srdci. Máme možnosť poznať aj v našej dobe to, čo treba, aj dnes premietnuť do chrámového posolstva. Aj tento kostol, v ktorom si pripomíname 600. výročie od jeho postavenia má svoj príbeh aj svoje posolstvo. Chceme ho pochopiť pri tejto oslave a odovzdať ďalším generáciám.
Pre nehynúcu pamiatku prijatých dobrodení v tomto Božom chráme chceme ďakovať a zvelebovať Všemohúceho za všetky dobrodenia a pravdy, ktoré má človek v Božom pláne. Nemožno nechať bez podmienky a modlitby tých, ktorý sa tomuto chrámu cez stáročia venovali. Minulo už 6. storočí od začiatku tejto veľkej cesty, tohto stánku Pána a úcta u veriacich, ktorý sa tu schádzali bola odovzdaná.
Nech nesklamú ďalšie generácie Trojedinného!
//O.K.
