Len nedávno sa začali naši birmovanci intenzívnejšie pripravovať na prijatie sviatosti birmovania. Prvým krokom v tejto príprave je práve – určite veľmi náročná, a hlavne pre nich „nezáživná“ vierouka, kde sa na drobné rozmieňa Vyznanie viery, v ktorom sú obsiahnuté všetky základné pravdy katolíckej viery. Hneď pri prvej téme a mojej prvej otázke či veria a prečo vlastne, nastalo v miestnosti také zvláštne ticho, neskôr šuchot a zopár pokusov o rozpačité odpovede. Uznávam, je to dosť náročná otázka nielen pre mladých ľudí, našich birmovancov, ale pre každého jedného z nás. No je to zároveň jedna z najdôležitejších otázok, v ktorej musíme mať jasno ak máme byť úprimní k sebe i k Bohu. Koľkokrát sme si ju položili? A hlavne, koľkokrát sme si na ňu zodpovedne odpovedali?!
Jeden z najvýznamnejších ruských spisovateľov posledných rokov – Andrej Siňavskij, ktorý pre vernosť svojmu presvedčeniu strávil niekoľko rokov v sovietskych koncentračných táboroch, sa pri istej príležitosti tiež spytoval sám seba, a takto sa prihováral Bohu:
„Pane, prečo vlastne verím? – Vari zo starého zvyku….? A či z úzkosti pred smrťou?…Prečo teda verím, Pane? Lebo mi vieru nanútili rodičia?…Alebo ma prestrašilo kázanie kňazov?…A či verím preto, Pane, aby som si spasil dušu?…Alebo chcem byť lepší ako ostatní?…Pane, prosím, zasiahni do môjho vnútra, aby som veril jednoducho preto, že jestvuješ.“
Spolu so Siňavským si aj my položme tieto a možno množstvo podobných otázok. Prečo vlastne veríme? Dobre je občas sa takto spýtať, či už preto, aby sme aj v tejto veci mali jasno, prípadne preto, aby sme vedeli odpovedať ak sa nás niekto na to opýta. Nebojme sa nazrieť hlbšie do svojho ja a nebojme sa prizvať si na pomoc ako radcu samotného Stvoriteľa.
MŠ
