Advent v roku 1944 sa celý niesol v znamení očakávania Vianoc, ale aj príchodu frontu. Každý mal z toho veľký strach. Nikto nevedel, kto prežije a čo bude ďalej.
V poslednú adventnú nedeľu po „malej“ svätej omši prišli do sakristie vysokí nemeckí dôstojníci za pánom komorníkom Jánom Dobranským . Rozprávali sa s ním po latinsky a prosili ho, či by nemohli mať služby Božie pre svojich vojakov. Pán komorník samozrejme povolil, lebo bolo dosť času do začiatku farskej svätej omše, ktorá sa konala o pol jedenástej. V tom čase chodil denne slúžiť sväté omše dôstojnícky kňaz, ktorému sme miništrovali. Slúžilo sa iba v latinskom jazyku, a tak sme nemali s miništrovaním žiadny problém. Všade sa totiž katolícke sväté omše slúžili rovnako. A tak sme aj my miništranti ostali, lebo sme si mysleli, že budeme aj nemeckým dôstojníkom miništrovať. No nakoniec sme išli na chór, aby sme všetko videli.
Do kostola prišli vojaci na čele s generálom, ktorý sa spolu s ostatnými dôstojníkmi posadil do prvej lavice a čakal na bohoslužbu. Potom dvaja vojaci prestreli na oltár nemeckú zástavu a položili veľký hliníkový kalich. V tom na kazateľnicu vystúpil nemecký dôstojník v superpelicii a povedal po nemecky niečo, čomu sme my miništranti nerozumeli, no potom všetci začali spievať. Tento akt sa niekoľko krát zopakoval. Nakoniec pod obojím spôsobom prijímali. Keď sa všetko skončilo, spoločne zaspievali nemeckú hymnu a odišli.
V nedeľu pred vešperami som všetko, čo som videl porozprával pánovi komorníkovi. On mi na to povedal, že keby bol vedel, bol by vybral z bohostánku sviatosť, lebo aj oni vyznávajú toho istého Boha ako my.
Dnes, keď je práve posledná nedeľa pred vešperami, môžem tento príbeh, ktorý som zažil, porozprávať a poukázať na to, ako pán komorník predstihol dnešnú dobu ekumenizmu.
// Švabčan
