Teplé slnečné lúče štekliace naše tváre, vôňa jari, spev vtákov, výborná nálada a takmer 50 správne naladených mladých ľudí. Aj takúto podobu mal výlet pre birmovancov, ktorý sa uskutočnil v jednu prekrásnu slnečnú sobotu 24.apríla 2010.
Našou prvou zastávkou bola Levoča, presnejšie mariánska hora. Počiatočné obavy z putovanie hore strmým kopcom rozptýlil pán šofér, ktorý nás ochotne odviezol až pod Baziliku navštívenia Panny Márie. Na tak premodlenom pútnickom mieste sme spoločne slávili sv. omšu. Naše pohľady sa s dôverou a nádejou upierali na oltár a sochu Panny Márie. Po sv. omši nám miestna sestrička porozprávala veľa zaujímavostí nielen o samotnej bazilike, ale aj o posvätnej úcte k panne Márii, ktorá sa k tomuto miestu viaže. Na príhovor Matky Božej sa v minulosti udialo veľa zázrakov a ja som si istá, že v tento deň sa malé zázraky udiali aj v srdciach niektorých našich birmovancov. Posilnení Eucharistiou a povzbudení slovami sestry aj pána kaplána sme pokračovali ďalej – smer Žakovce.
Žakovce sú pomerne malou obcou neďaleko Tatier. Na prvý pohľad sa táto obec nelíši od ostatných. Niekoľko rodinných domov a záhrad, škola, veľa zelene a hrboľaté cesty. Nad Žakovcami je však nebo otvorené a z neho plynú mnohé milosti pre dielo s názvom Inštitút Krista Veľkňaza. O farárovi Marošovi Kuffovi a jeho práci pre bezdomovcov, narkomanov, alkoholikov sme toho počuli dosť. No až keď sme to všetko videli na vlastné oči, uvedomili sme si skutočnú veľkosť tohto diela – vyše 200 ľudí spoločnosťou dávno odsúdených tu nachádza nielen nový domov, ale aj nový život a jeho zmysel. Naša sprievodkyňa nám porozprávala aj o ťažkostiach súvisiacich najmä s nedostatkom miest. Pozreli sme si kaplnku, rozostavané budovy, živočíšnu výrobu (prasiatka) a na záver prehliadky nás čakal chutný obed. Po obede sme sa nedočkavo presunuli ku koňom, o ktoré sa tu tiež starajú. Okrem pár výnimiek vrátane pána kaplána sme neváhali a vyskúšali si krátku prechádzku na koníkovi. Zo Žakoviec sme odchádzali plní dojmov a zážitkov. Dodnes si budeme pamätať na slová ručne namaľované pri vchode do mužskej ubytovne: „Milujte ľudí takých, akí sú. Čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte. Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb.“
Po silných dojmoch nastúpili prvé známky únavy. A to nás ešte čakali Tatry! Z radov birmovancov aj animátorov sa ozvalo pár povzdychov, či to zvládneme. Ako veľmi sa mýlili. Tatry, zaliate slnkom a nasýtené omamnou vôňou jari, nás zviedli na prvý pohľad. Čarovné vodopády s kryštáľovočistou vodou, machom zarastené kamene a poletujúce vtáčiky nabili novou energiou a chuťou do života aj tých najviac unavených. A to sme ani netušili, že o pár krokov ďalej sa budeme šantiť v snehu. Ešte pár póz pred objektívmi fotoaparátov, nezabudnuteľný pohľad na posledné lúče zapadávajúceho slnka predierajúce sa medzi vrcholmi hôr, posledný dúšok čistého tatranského vzduchu a ide sa domov. Opojení radosťou, opálení a so zachrípnutými hlasmi po koncerte v autobuse sme povzbudení vykročili do ďalších dní… Vieme, že nie každý deň ponúka toľko výnimočných zážitkov, ako bola táto sobota. No každý deň ponúka dostatok času pre priateľov, pre úsmev a povzbudenie tým, ktorí to potrebujú.
Naše úprimné poďakovanie patrí p. kaplánovi Marcelovi Jurčovi, vďaka ktorému sme mohli tento krásny víkend spoločne stráviť. Veríme, že radosť a nádej, ktorú sme v sobotu načerpali, nás bude sprevádzať aj v nasledujúcich týždňoch a obohatí aj iných v našom okolí.
birmovanci a animátori
