V prebiehajúcom Jubilejnom roku slávime našu tradičnú odpustovú slávnosť sv. Štefana na Hrádku. Výnimočnosť tohto roka ma vyprovokovala k spomienkam na posledný Jubilejný rok 2000. Premýšľal som nad tým, kde som bol pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Táto otázka nemá len geografický rozmer, ale aj rozmer ľudský. Spomínam si celkom presne, s kým som v tom čase prežíval svoj život, kto tvoril moje zázemie a kto stál v tom roku pri mne. A v tejto reflexii myslím aj na seba, aký som vtedy žil život, aké som mal plány, aké skúsenosti a osobné postoje. Veľa sa toho za uplynulých dvadsaťpäť rokov zmenilo. Mnohí ľudia sa z môjho života vytratili a ďalší, naopak, do neho vstúpili. Počas tých rokov sa stalo mnoho udalostí, v ktoré by som si vtedy nedovolil ani dúfať alebo si ich predstavovať. Veľa z toho, čo mi bolo vtedy vzácne a čo som vtedy dokázal, doteraz obdivujem a veľmi si to cením. Naopak, nad mnohým sa len pousmejem…
Ako teraz nad tým premýšľam, napĺňa ma vďačnosť. Chcem ďakovať Bohu za všetko, čo mi dal. Za ľudí, ktorí zanechali stopu v mojom živote, za tých, ktorí sú v mojom živote trvale prítomní, aj za tých, čo sa v ňom len nakrátko mihli. Chcem ďakovať za všetky dni a udalosti, ktoré počas tohto obdobia formovali môj život. Mnohým udalostiam som v čase, keď sa diali, nerozumel a nechápal som ich. Veľa som pochopil až s odstupom času a niečo pre mňa zostáva tajomstvom aj naďalej. Aj za to ďakujem. A vďačný som aj za to, ako sa formovali a vyvíjali aj moje životné postoje. Za všetkým vidím Božiu ruku a ďakujem.
Chcel by som vás poprosiť a povzbudiť k podobnému zamysleniu. Možno to pohne aj vás k rovnakej vďačnosti. Myslím, že tam môžeme nájsť naozajstný, hlboký zmysel Jubilea.
Dovoľte na záver aj tak trochu trúfalé otázky: „Kde by sme chceli byť pri ďalšom jubileu o dvadsaťpäť rokov? S kým ho budeme sláviť? Akí by sme v tom čase chceli byť ľudia?“
// Peter Gazda, farár
