„Všemohúci a milosrdný Bože,
nedopusť, aby nám starosti o pozemské veci
prekážali ísť v ústrety tvojmu Synovi,
ale nech nás dar nebeskej múdrosti
privedie do spoločenstva s ním.“
(Z modlitby dňa Druhej adventnej nedele.)
Sv. Augustín vo svojich vyznaniach píše: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ (Vyznania 1, 1) Je to veľké poznanie človeka, ktorý toho v živote veľa skúsil, ale všetko mu prinieslo radosť iba na určitý čas. Stále túžil po niečom novom, krásnom až nakoniec prichádza k poznaniu Boha. Sám vnímal, že pozemské veci akoby mu boli na ťarchu pri vnímaní Božej prítomnosti.
Aj sv. Ján Krstiteľ nás dnes vyzýva: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži.“
Keď kráčame kopcovitou krajinou, väčšinou vidíme iba na najbližší kopec. Je to čosi úchvatné, taká krajina nám ponúka stále nové a nové výhľady. Prechádzka v horách je vždy nádherná. Chýba tu však jeden dôležitý prvok, väčšinou nevidíme na cieľ svojej cesty. Riadime sa turistickými značkami, ale cieľ je našim očiam skrytý.
Keď ideme po rovinatom teréne, krajina nie je pre nás až tak úchvatná, ale dobre vidíme na cieľ, a tak sa naň lepšie sústredíme.
Náš život smeruje k Bohu, dívajme sa vždy na Neho a dávajme pozor na veci, ktoré nám môžu brániť v tomto výhľade.
