V rámci blížiaceho sa ukončenia roka kňazov v našej farnosti sa v sobotu 5.6.2010 po večernej svätej omši konala akadémia k roku kňazov. Akadémiu pripravili naši mladí v spolupráci so speváckym zborom Trinitas. Na akadémii zazneli básne a príspevky o kňazstve a kňazoch.
Slávnostný príhovor predniesla Mgr. M. Palčíková, ktorý uvádzame:
Vážení naši duchovní otcovia,
Dovoľte, aby som v mene veriacich tejto farnosti, povedala pri tejto mimoriadnej udalosti pár slov.
Francúzsky spisovateľ Lamartin dal na otázku: „Kto je tento človek?“ Túto odpoveď: V každej farnosti žije človek, alebo aj viacerí, ktorý nemá rodinu, a predsa patrí do rodiny celého sveta. Bez neho nie je možné sa narodiť ani umrieť. Žehná kolísku i truhlu, manželstvo i katafalk. Pri jeho nohách ľudia skláňajú svoje najväčšie tajomstvá. Pred ním vylievajú svoje slzy. Je človekom, ktorého slovo padá do srdca s váhou Božej autority a preniká duše silou viery.
Kto je tento človek? Je to kňaz! Nikto nie je schopný preukázať ľudstvu väčšie dobro ako skutočný kňaz.
A teraz teda: Čím je pre nás kňaz? Spojujúcim článkom medzi Stvoriteľovou všemohúcnosťou a biedou stvorenia v jednom. Tým, ktorý viaže a rozväzuje. Tým, ktorý keď ma rozhrešil kladie mi do úst Hostiu.
Čo od neho očakávame? Dáva nám Krista zo svojej moci, ukazuje nám ho v bolestných tajomstvách. Vedie a usmerňuje nás, je láskavý, ale aj prísny.
Povolanie kňaza je ťažké, ale v dnešnom svete veľmi potrebné. Veď kto iný nám prináša Pána na oltár, aby nás uzdravoval, očisťoval a tešil? Život kňaza je neprestajná obeta. Možno sa len hlboko skloniť pred týmito mužmi, ktorí sa bez prestania podujímajú na túto službu. Bez prestania sa vymieňajú z pokolenia na pokolenie. Väčšina z nich dvíha tento kríž bez reptania až do samého konca. V kňazovi však nemožno hľadať nadčloveka.
A čo my, veriaci? Čím sa im odsluhujeme? Dnešný človek neľútostne tlačí na svojich duchovných. Často skĺzneme aj do ohovárania, nespokojnosti a nelásky. V dennom zhone si málo uvedomujeme milosti, ktorými nás Pán Boh požehnáva prostredníctvom kňazov.
Drahí naši duchovní otcovia, prosíme Vaše odpustenie.
Vďaka za všetko, čo pre nás robíte, čím ste, čo nám dávate.
Ďakujeme, otec dekan, za Vašu obrovskú starostlivosť o farnosť, za budovateľské úsilie. Ďakujeme aj Vám, páni kapláni za nadšenie, záujem a aj chápavý úsmev.
Pane Ježišu prosíme Ťa, za týchto našich duchovných otcov. Žehnaj ich a ochraňuj, aby nás viedli naďalej k Tebe.
Mnohí sme si pri tejto príležitosti uvedomili, aký je to Boží dar, keď máme medzi sebou kňazov. Škoda, že na tejto milej slávnosti sa zúčastnilo málo ľudí, kvôli malej informovanosti aj preto, že sa akosi mnohí ponáhľali domov (žeby bola televízia dôležitejšia?).
// Stano
